Prehľad významných autorov a diel z obdobia neskorej antiky. Vydania textov v pôvodných jazykoch, resp. bilingválne vydania.
Preklady do českého a slovenského jazyka + odkazy na kompletné diela v pôvodných jazykoch dostupné na internete.

AMBROSIUS (Sv. Ambróz, 339 – 397): Vplyvný biskup v Miláne, plodný spisovateľ, mysliteľ i štátnik, pôvodom z vysoko postavenej senátorskej rodiny. Autor vyše 90 listov, kázní, pohrebných rečí atď.
Epistulae, CSEL 82.1, ed. O. Faller, Wien 1968; CSEL 82.2, ed. M. Zelzer, Wien 1990; CSEL 82.3, ed. M. Zelzer, Wien 1982.
De obitu Valentiniani, CSEL 73, ed. O. Faller, Wien 1955.
Preklady: Vyšlo viac prekladov jeho diel do češtiny, jeden z posledných je od J. Nechutovej: O smrti bratra Satyra [II, 1-50], prel. J. Nechutová, In: Eadem. Úděl a útěcha. Výbor z konsolační literatury antiky, patristiky a středověku, Heršpice 1995.
Zoznam všetkých jeho prác, celé latinské texty na internete: http://www.documentacatholicaomnia.eu/20_40_0339-0397-_Ambrosius_Mediolanensis,_Sanctus.html

AMMIANUS MARCELLINUS (330 – cca 395): Najvýznamnejší neskoroantický historik, pôvodom z Antiochie, písal po latinsky. Jeho Res gestae (Rímske dejiny) pôvodne zahrňovali obdobie rokov 96 – 378, ale zachovali sa len knihy 14 – 31, kde opísal dejiny Rímskeho impéria od r. 353 do 378. Slúžil vo vojsku, vďaka čomu mnoho cestoval a mnohé opisované udalosti sám zažil. Pohan, ktorý sa po skončení vojenskej kariéry usadil v Ríme.
Rerum Gestarum Libri qui Supersunt, parallel Latin and English text, trans. J.C. Rolfe, Cambridge Mass. 1935 – 1939.
Preklady: Soumrak římské říše, prel. J. Češka, Praha 1975; Rímske dejiny, prel. D. Škoviera, Bratislava 1988; Dějiny římské říše za soumraku antiky, prel. J. Češka, Praha 2002.
http://www.thelatinlibrary.com/ammianus.html Latinský text Ammianovho diela.
http://www.tertullian.org/fathers/index.htm#Ammianus_Marcellinus Anglický preklad z r. 1862.
http://odur.let.rug.nl/~drijvers/ammianus/index.htm On-line projekt venovaný Ammianovi. Stránku spravuje holandská University of Groningen.

ANONYMUS DE REBUS BELLICIS (O vojenskom umení): Anonymný latinský spis napísaný asi v druhej pol. 4. st., určený pravdepodobne cisárom Valentinianovi I. a Valentovi, v ktorom sú navrhnuté niektoré technické inovácie. Isté je, že bol napísaný po smrti Constantina a pred zánikom Západorímskej ríše. Obsahuje aj ekonomické a politické fakty z daného obdobia.
Ed. R. I. Ireland, Leipzig 1984.

AUGUSTINUS AURELIUS (Sv. Augustín, 354 – 430): Jeden z najplodnejších latinských spisovateľov a mysliteľov, filozof, teológ, svätec, učiteľ cirkvi, africký biskup, zakladateľ mníšskeho spoločenstva. Jeho diela formovali ideológiu kresťanstva takmer po celý stredovek aj novovek. Zachovali sa desiatky jeho prác, listov, kázní atď.
Confessiones. Bekenntnisse, ed. J. Bernhart, München 1955.
De civitate Dei libri XXII, ed. B. Dombart – A.Kalb, CCSL 47, 48, Turnhout 1981.
De doctrina Christiana, CCL 32, Ed. I. M. Turnhout 1962.
Epistulae, 1 – 29, CSEL 88, Ed. J. Divjak, Wien 1981.
Preklady:
Boží štát, prel. M. Pätoprstý, Š. Dian a J. Kováč, Trnava 1948.
Vyznania, prel. J. Kováč, Bratislava 1997.
O učiteľovi, prel. D, Škoviera, Bratislava 1995.
O kresťanskej náuke; O milosti a slobodnej vôli, prel. M. Andoková a R. Horka, Prešov 2004.
Samovravy, O nesmrteľnosti duše, prel. K. Šotkovská, Trnava, Prešov 2007.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/20_40_0354-0430-_Augustinus,_Sanctus.html
http://www.earlychurch.org.uk/augustine.php bibilografia k Augustinovi
http://ccat.sas.upenn.edu/jod/augustine/ stránka venovaná jeho životu a dielu, odborné články

AURELIUS VICTOR (pol. až kon. 4.st.): Vysoký rímsky úradník zo sev. Afriky, v r. 389 bol prefektom Ríma. Napísal stručné dejiny od cisára Augusta až po Constantia II. (360), po latinsky De caesaribus.
Liber de Caesaribus, ed. P. Pichlmayr, Leipzig 1911.
Preklad: Kniha o císařích, prel. J. Burian a B. Mouchová, Praha 1975.
http://www.thelatinlibrary.com/victor.caes.html
http://mujweb.cz/www/barbari/AureliusVictor.htm český preklad, podľa Burianovho prekladu

AUSONIUS (+395): Celým menom Decimus Magnus Ausonius. Rétor a básnik, vyučoval gramatiku a rečníctvo v Bordeaux, dosiahol najvyššie úradnícke posty v ríši (v r.379 konzul) potom ako sa stal tútorom budúceho cisára Gratiana. Zachovalo sa asi 25 listov a mnohé básne.
D.Magni Ausonii opuscula, ed. C. Schenkl, MGH, AA, 5.2, Berlin 1883.
Preklady: Děkovná řeč císaři Gratianovi, prel. J. Burian a B. Mouchová, in: Synové slávy – oběti iluzí, Praha 1977.
http://www.intratext.com/Catalogo/Autori/Aut33.HTM

BASILIUS (sv. Bazil, 330 – 379): Tiež známy pod prívlastkom „Veľký“ alebo „Cézarejský“. Jeden z troch „veľkých Kappadóčanov“, Otcov cirkvi (spolu s Gregoriom z Nyssu a Gregoriom Nazianským), biskup v Cézarei. Bol veľkým teológom a rečníkom. Založil mníšsky rád. Autor mnohých spisov a listov.
Discorso ai Giovanni, ed. M. Naldini, Firenze, Nardini 1984.
Epistulae, ed. Y. Courtonne: Saint Basile, Lettres, Paris 1957 – 66.
Preklady: Povzbudenie mladým – Listy I (r.357 – 374), Listy II (375 – 378) – Hexaémeron, prel. D. Škoviera. Prešov1999 resp. 2002.
http://www.ellopos.net/blog/?p=54
http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf208.toc.html

CLAUDIANUS (Claudius Claudianus, 370 – 404): Pôvodom z Alexandrie, autor oslavných básní (panegyrík) na cisára Honoria a jeho veliteľa Stilichona. Písal po grécky i po latinsky.
Carmina, ed. J. B. Hall, Leipzig 1985.
Preklady: Fénix, prel. .D. Svobodová, in: Sbohem, starý Říme, Praha 1983.
http://www.divusangelus.it/claudianus/claudiano.htm

CODEX THEODOSIANUS: Zbierka zákonov vydaná v Konštantínopole za vlády východorímskeho cisára Theodosia II. v r.438. Zahŕňa obdobie od r. 312 – 438.
Theodosiani libri XVI cum constitutionibus Sirmodianis, ed. Th. Mommsen, 1905. Reprint: Hildesheim 1990.
http://www.thelatinlibrary.com/theodosius.html

CODEX JUSTINIANUS: Kodifikácia rímskeho práva, ktorú podnietil cisár Justinianus I. v 6.st. Ide o občiansky zákonník, známy pod menom Corpus iuris civilis (CIL), ktorý sa skladal zo štyroch častí: 1. Codex Iustinianus – konštitúcie a zákony od cisára Hadriana, 2. Digesta, 3. Institutiones, 4. Novellae – zákony vydané v r. 534 – 569.
Codex Justinianus, Digesta Justiniani, Institutiones: Corpus Iuris Civilis, ed. Th. Mommsen, P. Krüger, R. Schoell, W. Kroll, Berlin 1893 – 95.
Digesta Justiniani 1 – 50, ed. Th. Mommsen, P. Krüger, A. Watson, 1985.
Preklad: Justiniánske instituce, prel. P. Blaho, M. Skřejpek, Praha 2009.
http://web.upmf-grenoble.fr/Haiti/Cours/Ak/

EPHREM SYRUS (Efrém Sýrsky, 306 – 373): Kresťan zo sýrskeho mesta Nisibis. Básnik, teológ a horlivý zástanca ortodoxie. Po obsadení mesta Nisibis Peržanmi premiestnil či znovuzaložil slávnu kresťankú školu z Nisibis do rímskej Edessy. Autor mnohých spisov v sýrskom jazyku, ktoré bývali už v staroveku prekladané do gréčtiny. V kontexte politickej histórie sú zaujímavé jeho Hymny proti Julianovi.
Sancti Ephraem Syri hymni et sermones, Ed. and trans. T.J. Lamy, 4. Vols, Louvain 1882 – 1902.
http://www.newadvent.org/cathen/05498a.htm

EGERIA (ETHERIA) pochádzala z nábožnej kresťanskej rodiny z Galície alebo Akvitánie. Medzi rokmi 381 – 384 cestovala na sväté miesta v Palestíne a Mezopotámii, navštívila aj Egypt. Jej rozprávanie začína na hore Sinaj a končí v Konštantínopole.
Itinerarium Egeriae, In: Itineraria romana, ed. O. Cuntz, vol. I, Leipzig 1929.
Preklad: Púť do Svätej zeme. Itinerarium Egeriae, prel. H. Panczová, Bratislava 2006.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/04z/z_0350-0450__Egeria__Itinerarium_Peregrinatio__LT.pdf.html

EUNAPIUS (349 – 404): Pohanský filozof a historik zo Sárd. Väčšinu svojho tvorivého života prežil v Aténach, kde vyučoval rétoriku a pravdepodobne medicínu. Písal grécky o historickom období medzi rokmi 270 – 404. Jeho dielo s názvom Životy filozofov a sofistov sa zachovalo v zlomkoch a v dvoch vydaniach. Je jediným zdrojom poznania o novoplatonizme na sklonku 4. st. Tento spis používal Zosimus a je možné že aj Ammianus.
The Fragmentary Classicising Historians of the Later Roman Empire: Eunapius, Olympiodorus, Priscus and Malchus, 2 vols., ed. and trans. R.C. Blockley, Liverpool 1981.
http://www.tertullian.org/fathers/eunapius_02_text.htm

EUSEBIUS PAMPHILI (Euzébios, asi 260 – 340): Biskup v palestínskej Caesarei od r.314, je autorom prvých dejín cirkvi až do r.324 pod názvom Ekklésiastiké historia, ktoré sú cenným prameňom pre moderných cirkevných historikov. „Otec cirkevných dejín“ bol vzorom pre ďalších cirkevných historikov ako boli Sókratés Scholastikos, Sózomenos, Theodórétos a Filostorgios.
Historia ecclesiastica, Ed. G. Bardy, Eusébe de Césarée, Histoire ecclésiastique, 3 vols., SC 31, 41, 55. Cerf, Paris 1952 – 58.
Oratio de laudibus Constantini, Eusebius Werke 1, ed. I. A. Heikel, Berlin 1902, s. 195 – 223.
Vita Constantini, Eusebius Werke 1.1., ed. F. Winkelmann, Berlin 1975.
Preklad: Eusebius Pamphili: Cirkevní dějiny (Ecclesiastica Historia), prel. J.J. Novák, Praha 1988.
http://www.fatym.com/abcd/ Novákov preklad Cirkevných dejín.
http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf201.toc.html Stránka CCEL. Obsahuje podrobný životopisný, teologický, filologický i historický kontext jeho diela a osobnosti. Kompletné anglické preklady troch jeho najväčších diel.
http://www.earlychurch.org.uk/eusebius.php Užitočná stránka, sprievodca po všetkých jeho dielach umiestnených na internete. Tie sú rozdelené na primárne a sekundárne pramene. Podrobná anglofónna bibliografia k jeho dielam.

EUTROPIUS (2.pol.4.st.): Vysoký úradník, magister memoriae, za cisárov Juliana a Valenta. Jeho sumarizujúci historický spis s názvom Breviarium ab urbe condita zaberá v 10 knihách periódu od Romula až po smrť Joviana v r. 364. Sympatizoval s pohanskými kultmi.
Breviarium ab urbe condita, ed. H. Droysen, MGH AA 2, Wiedmann, Berlin 1879.
Preklad: Eutropius a Festus, Stručné dějiny Říma, prel. B. Mouchová, Praha 2008.
http://www.forumromanum.org/literature/eutropius/index.html
http://mdz10.bib-bvb.de/~db/bsb00000787/images/index.html?seite=1

EXCERPTA VALESIANA: Je to anonymný rukopis z 9. st. (Cod. Berol. Philipp. 1885) s výberom kratších historických diel. Zahŕňajú obdobie od nástupu cisára Julia Nepota v 474 až po smrť gótskeho kráľa Theodoricha v r. 526. Väčšia časť tohto spisu je venovaná Theodorichovi a preto sa často nazýva aj ako Chronica Theodericiana. Niekedy sa tiež nazýva ako Anonymus Valesianus, podľa svojho prvého vydavateľa menom Henricus Valesius, ktorý ho vydal v r. 1636.
Consularia Italica, Chronica minora saec. IV. V. VI. VII. Vol. I. ed. Th. Mommsen, MGH, AA, 9, Berlin 1892.
http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Excerpta_Valesiana/home.html
http://www.thelatinlibrary.com/valesianus.html

FESTUS (2.pol. 4.st.): Rufius Festus bol úradníkom na dvore cisára Valenta, zastával úrad magister memoriae. Pravdepodobne na pokyn nevzdelaného, resp. o literatúru málo sa zaujímajúceho cisára ešte skrátil krátku históriu od Eutropia. Jeho latinské dielo s názvom Breviarium rerum gestarum populi Romani napísal podľa vzoru Eutropia.
The Breviarium of Festus: A Critical Edition with Historical Commentary, ed. J.W. Eadie, London 1967.
Preklad: Eutropius a Festus, Stručné dějiny Říma, prel. B. Mouchová, Praha 2008.
http://www.roman-emperors.org/festus.htm

GREGORIUS NAZIANZENUS (sv. Gregor Nazianský, cca 329 – 390): Jeden z najvplyvnejších gréckych „otcov“, filozof, teológ, rečník, biskup, horlivý zástanca nicejského vierovyznania. Cisár Theodosius ho povýšil na konstantinopolského patriarchu.
Epistulae, ed. P. Gallay: Saint Grégoire de Nazianze, Lettres, 2 vols, Les Belles Lettres, Paris 1964, 1967.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/20_30_0329-0390-_Gregorius_Nazianzenus,_Sanctus.html

GREGORIUS TURONENSIS (sv. Gregor Tourský, 538 – 594): Biskup v Tours, preslávil sa svojou historiografickou prácou Decem libri historiarum, známa aj pod menom Historia Francorum, ktorá obsahuje dejiny od Adama až po r.591.
Libri historiarum X, Gregorii Turonensis opera, pars I, ed. B. Krusch, MGH, SS rer. Merov. I, Hannoverae 1885.
Preklad: O boji králů a údělu spravedlivých. Kronika Franků. Dějiny v deseti knihách, prel. J. Kincl, Praha 1986.
http://www.thelatinlibrary.com/gregorytours.html Historia Francorum

HIERONYMUS (sv. Hieroným, cca 348 – 420): Eusebius Sophronius Hieronymus, jeden z najvzdelanejších a najtvorivejších kresťanských mysliteľov staroveku, priaznivec asketických ideálov, preslávený svojim latinským prekladom Biblie, ktorý je známy pod menom Vulgata. Preložil a doplnil Eusebiovu chronológiu dejín až do r.378, s názvom Chronikon.
Lettres, vol. I – IV, ed. J. Labourt, Paris 1954.
Preklad: Legendy o poustevnících – Vitae eremitarum (O sv. Pavlovi, prvním poustevníkovi. Jak mnich Malchus upadl do zajetí. Život sv. Hilariona), prel. J. Šubrt, Praha 2002.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/20_40_0347-0420-_Hieronymus,_Sanctus.html

HISTORIA AUGUSTA (Spis tiež známy pod menom Scriptores Historiae Augustae): Tento pochybný spis opisuje aj dejiny málo známeho obdobia vojenskej anarchie 3. st. Ide o biografie rímskych cisárov a ich príbuzných od Hadriana až po Numeriana, teda zachycuje periódu rokov 117 – 284. Hoci ju vraj napísalo až šesť rôznych autorov, existuje v dnešnej vedeckej obci väčšinový názor, že autorom je len jeden človek, ktorý žil v Theodóziovej dobe. Štýl latinského textu je „bulvárny“ a do veľkej miery nedôveryhodný.
Scriptores Historiae Augustae, ed. E. Hohl, Ch. Samberger, W. Seyfarth, 2. Vols, Leipzig 1971.
Preklad: Portréty světovládců II. Od Maximinů po Carina, prel. J. Burian a B. Mouchová. Praha 1982.
http://www.thelatinlibrary.com/sha.html
http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Historia_Augusta/home.html
http://www.livius.org/hi-hn/ha/hist_aug.html

HYDATIUS LEMINENSIS (394 – cca 470): Od r. 427 biskup v Aquae Flaviae (dn. Chavez v Portugalsku), osobne stretol Hieronyma na svojej púti do Jeruzalema. Bol tri mesiace väzňom Svébov, proti ktorým bol neskôr vo svojich spisoch nepriateľsky zameraný. Napísal pokračovanie Hieronymovej kroniky, zachytil roky 379 – 468.
Continuatio chronicorum Hieronymianorum, ed. Migne, PL 51.873 – 890, 74.701 – 750.

CHRONICON PASCHALE: Anonymná kompilácia dejín od stvorenia až po r.629. Napísaná po grécky, pravdepodobne začiatkom 7 storočia.
Chronicon Paschale, ed. L. Dindorf, Corpus scriptorum historiae Byzantinae, Vol. I, Bonn 1832, s. 3 – 737.
http://www.attalus.org/translate/paschal.html anglický preklad

JOHANNES CHRYSOSTOMUS (sv. Ján Zlatoústy, 347/354 – 407): Konštantinopolský patriarcha, mních, slávny kazateľ, učiteľ cirkvi. Jeden z najplodnejších gréckych autorov vôbec.
Preklady: Božská liturgie našeho svatého otce Jana Zlatoústého, prel. M. Krupica, J. Stránský, Praha 2008.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/20_30_0345-0407-_Iohannes_Chrysostomus,_Sanctus.html

JOHANNES LAURENTIUS LYDUS (490 – ?): Vysoký úradník (praefectus praetorio) za čias cisárov Anastasia a Justiniana I. v Konštantínopole v 6.st. Na „dôchodku“ písal kompilácie dejín Rímskej ríše, najznámejší je spis O úradoch rímskeho ľudu (De magistratibus populi Romani).
De magistratibus populi Romani, ed. A. C. Bandy, Ioannes Lydus. On powers or the magistracies of the Roman state. American Philosophical Society, Philadelphia 1983.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/30_20_0490-0578-_Joannes_Lydus_Laurentius.html

JOHANNES MALALAS (491 – 578): Byzantský kronikár z Antiochie. Napísal Dejiny (Chronographia) v 18 knihách. Začiatok a koniec sa stratil, zachovali sa tie knihy, ktoré začínajú mýtickými dejinami Egypta a končia expedíciou Marciana v r. 563. Ich štýl je jednoduchý, rozprávačský, určený pre pospolitý ľud.
Chronographia, ed. L. Dindorf, Corpus scriptorum historiae Byzantinae, Weber, Bonn 1831.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/30_20_0491-0578-_Ioannes_Malalas.html

JORDANES (? – cca 550): Latinský historik a biskup, gótskeho pôvodu, ktorý zhrnul dejiny Gótov senátora Cassiodora, tzv. Historia Gotorum vo svojej práci nazvanej Getica
Getica, ed. Th. Momsen, MGH, AA, 5.1, Berlin 1882.
Preklady: Burian, J.: Zánik antiky, Praha 1972; Pramene k dejinám Slovenska I., Bratislava 1998.
http://www.hieronymus.us/Goths/Goths1.htm latinský a anglický text
http://mujweb.cz/www/barbari/getica.htm český preklad z angličtiny

JULIANUS AUGUSTUS, IMPERATOR FLAVIUS CLAUDIUS (Julián Apostata, 332 – 363): Cisár v r.361 – 363, autor 8 rečí a okolo 80 listov. Jeho panegyriky na počesť Constantia II. sú hodnotným zdrojom o perzských vojnách. Obdivoval grécku filozofiu a kultúru, bol nepriateľom kresťanstva.
Caesares (Symposion), Misopogon, ed. C. Lacombrade, L´empereur Julien. Oeuvres complétes, Vol. 2.2, Les Belles Lettres, Paris 1964.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/04z/z_0332-0363__Julianus_Imperator__Orationes__EN.doc.html

KALENDÁR ROKU 354: tento kódex sa viackrát stratil, ale znova našiel prostredníctvom rôznych kópií. Najstarší a najkompletnejší rukopis sa zachoval zo 17.st. (cod. Barberini lat. 2154), ktorý je kópiou stratenej karolínskej kópie. Dokument ukazuje aký veľký význam mali pohanské festivaly aj po Konštantínovom obrátení na kresťanstvo. Vynikajúco dokumentuje aj postupné splývanie niektorých prvkov pohanských kultov s kresťanskou liturgiou.
Chronographus anni CCCLIIII, MGH, AA 9: Chronica minora saec. IV-VII. Berlin 1892.
http://ark.cdlib.org/ark:/13030/ft396nb1tz/

LACTANTIUS (Laktancius, asi 240 – 320): Lucius Caelius Firmianus Lactantius pochádzal pravdepodobne z Kartága, istý čas vyučoval rečníctvo v Nikomédii, neskôr sa stal tútorom Konštantínovho syna Crispa. Najvýznamnejšie diela z pohľadu historikov sú De mortibus persecutorum (O smrti prenasledovateľov) a Divinae institutiones (Božské ustanovenia) – 7 kníh proti pohanským výčitkám voči kresťanom, ktoré venoval Constantinovi.
De mortibus persecutorum, In: Opera omnia, ed. S. Brandt, G. Laubmann, CSEL 27, Wien 1890 – 1897.
Preklady: Preklady len do češtiny z r.1872: Spis k Donátovi, Vyznavači, jakými smrtmi za své vzali pronásledovníci církve, prel. J.N.F. Desolda, in: Blahozvěst 1872, 22 – 26.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/30_10_0240-0320-_Lactantius.html všetky diela
http://www.thelatinlibrary.com/lactantius.html De mortibus persecutorum
http://www.fh-augsburg.de/~harsch/Chronologia/Lspost04/Lactantius/lac_ins0.html Divinae institutiones

LIBANIUS (314 – okolo 393): Slávny pohanský rečník z Antiochie. Korpus jeho prác zahŕňa 64 rečí a okolo 1600 listov, ktoré nás často z prvej ruky informujú o významných udalostiach na východe ríše za vlády Constantia, Juliana a Joviana.
Libanii opera, ed. R. Foerster, 4 Vols, Leipzig 1903 – 08.
Preklady: Časť jeho diela prel. R. Dostálová: O vlastním osudu, prel. R. Dostálová, Praha 1973; Tribuni vymluvnosti, prel. R. Dostálová, Praha 1974.)
http://www.earlychristianwritings.com/fathers/libanius_monody.htm pohrebná reč na Juliana, angl. text

MACROBIUS (koniec 4.st – zač. 5.st.): Ambrosius Theodosius Macrobius, vysoký úradník (praepositus sacri cubiculi) zo sev. Afriky, pohan, ktorého materinským jazykom bola gréčtina. Jeho najznámejšie dielo je Saturnalia, v ktorom sa rozoberajú názory pohanských intelektuálov združených v Symmachovom kruhu.
Saturnalia, ed. I. Willis, Stuttgardiae, Lipsiae 1994.
Preklady: Saturnálie, prel. J. Hlaváček, Praha 2002.
http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Macrobius/Saturnalia/home.html Saturnalia latinsky

NOTITIA DIGNITATUM: Oficiálny zoznam civilných a vojenských úradov v Rímskej ríši z r.395. Slúžil azda ako manuál pre cisára a vysokých úradníkov ríše pri obsadzovaní úradov.. Plný názov Notitia dignitatum tam civilium quam militarium in partibus orientis/occidentis naznačuje, že sa skladá z dvoch hlavných častí. Každá časť obsahuje v hierarchickej postupnosti zoznam úradov začínajúc najvyššími (praefectus praetorio, praefectus urbi) a pokračujúc vojenskými veliteľmi (magistri militum) s ich právomocami, miestami pôsobenia a podriadenými. ND poskytujú presný obraz administratívneho členenia ríše na préfektúry, diecézy a provincie. Dôveryhodnosť ND je však diskutabilná – nie je istý dátum, miesto ani presný účel spisu. Pravdepodobne sa spis priebežne doplňoval a aktualizoval v rokoch 394 – 430. Nie je známe ani to, či ND vznikli na západe alebo východe ríše.
Ed. O. Seeck, Berlin 1876.
http://www.thelatinlibrary.com/notitia.html

OLYMPIODORUS (koniec 4.st. – zač. 5.st): tiež sa mu hovorí Thébsky či Egyptský, podľa miesta narodenia. Písal po grécky, ale výborne vedel po latinsky, o čom svedčia mnohé latinské transliterácie v jeho diele. Bol pohanským diplomatom a básnikom na dvore cisára Honoria, ktorý ho poslal na diplomatickú misiu medzi Hunov. Je autorom historického diela o 22 knihách s názvom Historia, ktoré sa však zachovalo len v parafrázach a zhrnutiach. V ňon sú krátko opísané dejiny ríše od 407 – 425. Toto dielo využívali pre písanie svojich historických spisov neskorší pohanskí historici ako Zosimus a Sozomenus.
The Fragmentary Classicising Historians of the Later Roman Empire: Eunapius, Olympiodorus, Priscus and Malchus, 2 vols., ed., trans. R.C. Blockley, Liverpool 1981.

OROSIUS (Paulus Orosius, prvá pol. 5.st.): Augustinov žiak z Hispánie, v siedmych knihách spísal po latinsky históriu sveta od stvorenia sveta až po r.417 Historiae adversus paganos.
Historiarum adversum Paganos, ed. C. Zangenmeister, CSEL V., Wien, 1882.
Preklady: Dějiny proti pohanům, prel. J. Burian, in: Zánik antiky, Praha 1972.
http://www.attalus.org/latin/orosius.html latinský text
http://mujweb.cz/www/barbari/orosius.htm český preklad, z francúzskeho jazyka

PALLADIUS (368 – 431): Je autorom pozoruhodného spisu o mníšskom hnutí na východe s názvom Historia Lausiaca. Pochádzal z Galatie, písal po grécky. Jeho mníšska história je autentická, pretože niekoľko rokov žil medzi mníchmi v Egyptskej púšti. Bol žiakom Evagria a obdivovateľom Origena.
Dialogus de vita Joannis Chrysostomi, ed. P. R. Coleman-Norton, Cambridge 1928.
http://www.touregypt.net/documents/lausiacindex.htm

PANEGYRICI LATINI: Zbierka anonymných panegyrík napísaných po latinsky v Galii. Je v nich zahrnuté obdobie od Diocletiana po Theodosia I. plus Pliniova chváloreč na cisára Trajána.
XII Panegyrici Latini, ed. E. A. B. Mynors, Oxford 1964.
Preklad: Synové slávy, oběti iluzí. Z pozdních římských panegyriků, prel. J. Burian a B. Mouchová, Praha 1977.
http://www.archive.org/details/xiipanegyricila02baehgoog

PAULINUS NOLENSIS (355 – asi 431): narodil sa v Akvitánii v bohatej senátorskej rodine, vlastnil mnohé majetky v celej Galii. V r. 395 bol vysvätený za kňaza v dn. Barcelone a začal horlivý kresťanský život aj so svojou manželkou Therasiou. Medzi rokmi 405 – 415 sa stal biskupom v Nole. Autor mnohých listov básní a panegyrík.
Epistulae, Carmina, ed. G. Martel, CSEL 29 – 30, Tempsky, Wien 1894
http://www.documentacatholicaomnia.eu/04z/z_sine-data__Paulinus_Nolensis__Poemata__LT.pdf.html

PAULUS DIACONUS (Pavol Diakon, 720 – 799): Benediktínsky mních, historik Lombardov. Jeho najznámejšia práca je Historia Langobardorum v 6 knihách a Historia Romana, v ktorej nadviazal na Eutropiove Breviarium.
Historia Romana, ed. H. Droysen, MGH AA 2, Weidmann, Berlin 1879.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/04z/z_0720- 800__Paulus_Diaconus__Historia_Langobardorum__LT.pdf.html

PHILOSTORGIUS (368 – cca 439): Cirkevný historik, o jeho živote máme minimum informácií, resp. nespoľahlivé údaje.
Historia ecclesiastica: Kirchengeschichte, ed. J. Bidez a F. Winkelmann, Berlin 1972.
http://www.tertullian.org/fathers/philostorgius.htm

PRISCUS (5. stor.): Rímsky diplomat a historik. Zachovali sa fragmenty z jeho byzantských dejín, roky 433 – 472, v r.449 sa stretol s Attilom ako člen konštantinopolského posolstva.
The Fragmentary Classicising Historians of the Later Roman Empire: Eunapius, Olympiodorus, Priscus and Malchus, 2 vols., ed. and trans. R.C. Blockley, Liverpool 1981.
http://mujweb.cz/www/barbari/priskos.htm český preklad fragmentu 8, z angličtiny
http://ccat.sas.upenn.edu/jod/texts/priscus.html anglický preklad

PROCOPIUS (asi 500 – po 562): Prokopios Cézarejský bol jedným z najvýznamnejších pohanských historikov pôsobiacich na východnom dvore, narodený v Caesarei v Palestíne, vysoký úradník za cisára Justiniana I. Jeho hlavné diela sú Hyper tón polemón logoi a Historia arcana sú spoľahlivé zdroje o vysokej politike na dvore Justiniana.
De bello Gotico, Procopii Caesarensis opera omnia, Vol. II, De bellis libri V – VIII, ed. J. Haury, Leipzig 1963.
De bello Vandalico, Procopii Caesarensis opera omnia, Vol. I., De bellis libri V – VIII, ed. J. Haury, Leipzig 1962.
Preklady: Válka s Peršany a Vandaly, prel. A. Hartmann a K. Rubešová, Praha 1985.
http://procopius.net/contents.html preklady do angličtiny

PROSPER TIRO AQUITANUS (390 – cca 465): Žiak učiteľa cirkvi, Augustina Aurelia, pôvodom z Akvitánie. Ako prvý sa podujal nadviazať na Hieronymovu Všeobecnú kroniku. Jeho Epitoma Chronicon končí rokom 455.
Chronicon, Ed. Migne, PL 27.703-724.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/30_10_0390-0463-_Prosperus_Aquitanus.html

RUFINUS (340/5 – 410): celým menom Tyrannius Rufinus, slávny prekladateľ gréckych diel cirkevných otcov do latinčiny, mních, teológ, pôvodom zo severnej Itálie (Concordia). Je autorom vplyvného latinského prekladu Euzébiových Cirkevných dejín, Bazilovho spisu o mníšstve a mnohých Origenových diel. Ako Origenov prívrženec sa dostal do intelektuálneho konfliktu s Hieronymom, z ktorého vzišli viaceré apológie.
Historia ecclesiastica, ed. Th. Mommsen, Berlin 1908.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/20_40_0345-0410-_Rufinus_Aquileiensis.html

SALVIANUS (cca 400 – 470): Horlivý kresťan, autor dvoch dochovaných spisov, z ktorých sa dozvedáme o spoločenských pomeroch v Galii v období pádu Západorímskej ríše. Prvý spis De gubernatione Dei (O Božom riadení) vznikol po dobytí Tolosy Vizigótmi. V druhom spise s názvom Ad ecclesiam riešil vzťah kresťana k majetku. Jeho pohľad na úlohu barbarov je revolučný – vidí v nich Boží nástroj pri šírení spásy.
Salvien de Marseille, OEuvres, II, Du Gouvernment de Dieu, ed. G. Lagarrigue, SC 220, Paris 1975.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/30_10_0400-0470-_Salvianus_Massiliensis_Episcopus.html

SIDONIUS APOLLINARIS (asi 430 – 480): narodil sa v Lyone vo vysoko postavenej bohatej rodine. Jeho starý otec bol prefektom Galie. Bol bohatým statkárom, v r. 471 sa stal biskupom v Auvergne. Autor vicerých básní, ktoré písal podľa zásad klasickej metriky. Sú vzácnym historickým prameňom o politických pomeroch v Galii počas vizigótskej okupácie.
Poems and Letters, 2 Vols., with an English translation, introduction, and notes by W. B. Anderson, Cambridge, Mass. 1963.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/30_10_0430-0489-_Sidonius_Apollinaris_Episcopus.html

SOCRATES SCHOLASTICUS (380 – okolo 439): známy tiež ako Socrates Scholasticus alebo Socrates Konštantinopoloský, podľa miesta narodenia. Jeden z trojice najznámejších cirkevných antických historikov. Jeho po grécky napísané dejiny v 7 knihách s názvom Historia ecclesiastica (gr. Ekklesiastiké historia) nadväzujú na Euzébiove dejiny (Eusebius je prvým slovom v tomto diele) a končia súčasnými udalosťami.
Historia ecclesiastica, ed. W. Bright, 2nd. edn., Oxford 1893.
Preklad: Novák, Josef J., Patristická čítanka VII: [Socrates Scholasticus, Církevní dějiny I], prel. J. Novák, Praha 1989; Patristická čítanka VIII: [Socrates Scholasticus, Církevní dějiny II], prel. J. Novák, Praha 1990.
http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf202.html anglický preklad dejín

SOZOMENUS (okolo 400 – 450): celým menom Salamanes Hermeias Sozomenus, cirkevný historik, pôvodom z Palestíny. Ako vyštudovaný právnik pôsobil na dvore cisára Theodosia II.Napísal dva spisy o dejinách cirkvi, z ktorých prvý sa nezachoval. Obsahom prvých dejín cirkvi v 12 knihách bolo obdobie od nanebovstúpenia Krista až po Liciniovu porážku v r. 323. Druhé, zachované cirkevné dejiny nadväzujú na Eusebia a v 9 knihách zahŕňajú obdobie od r. 323 – 425. Koniec deviatej knihy chýba. O jeho dielo sa opierali aj autori v 6. st. ako Gregorius Veľký či Cassiodorus. Oproti cirkevným dejinám od Socrata píše viac o mníšstve a mníchoch.
Historia ecclesiastica, ed. J. Bidez, G. C. Hansen, Berlin 1960.
http://www.vitaphone.org/history/sozomen.html

SULPICIUS SEVERUS (asi 360 – 420): Dobre situovaný advokát z Galie, konvertita a zakladateľ kláštora Primuliacum. Autor prvej západnej hagiografie Vita sancti Martini a historiografického diela Chronika, zahrňujúce obdobie od stvorenia sveta až po r.400.
Vie de Saint Martin, SCh 133 – 135, Ed., trans. J. Fontaine, 1967 – 69.
Preklady: Život svatého Martina, prel. P. Ryneš, Praha 2003.
http://www.thelatinlibrary.com/sulpiciusseverusmartin.html latinský text

SYMMACHUS (Quintus Aurelius Symmachus, asi 340 – 402): Vynikajúci rečník, konzul v r.391, horlivý oponent kresťanstva. Autor množstva listov a rečí, z ktorých sú pre historikov hodnotné hlavne tri – na oslavu cisárov Valentiniana I. a Gratiana.
Q. Aurelii Symmachi quae supersunt, MGH, AA, 6.1, ed. O. Seeck, Berlin 1883.
Preklady: Žádost o navrácení sochy vítězství do senátu, prel. Š. Brožová, in: Píši ti příteli, Praha 1975
Chvalořeči na císaře Valentiniana I., prel. J. Burian a B. Mouchová, in: Synové slávy – oběti iluzí, Praha 1972.
http://www.fh-augsburg.de/~Harsch/Chronologia/Lspost04/Symmachus/sym_re03.html latinský text

THEMISTIUS (317 – cca 387): Slávny pohanský rečník, štátnik a filozof, konštantínopolský senátor. Hoci bol pohanom, dosiahol vysoké úrady za vlád kresťanských panovníkov Constantia II. a Theodosia I. Usiloval sa o dialóg s kresťanmi, pohanské náboženstvo nestaval do protikladu s kresťanstvom.
Orationes, Ed. H. Schenkl, G. Downey, A. F. Norman, 3 vols., Leipzig 1965 – 74.

THEODORETUS (423 – 466): Biskup z Cyrrhu v severnej Sýrii, autor mnohých listov. Pochádzal zo zámožnej antiochijskej rodiny. Písal po grécky, sýrsky, hebrejsky, ale neovládal latinčinu. Autor mnohých teologických, exegetických a historických prác. Veľmi horlivý pisateľ listov. Vo svojich cirkevných dejinách nadviazal na Eusebia.
Historia ecclesiastica, ed. L. Parmentier, F. Scheidweiler, Berlin 1954.
http://www.documentacatholicaomnia.eu/30_20_0393-0466-_Theodoretus_Cyrrhi_Episcopus.html

VEGETIUS (Flavius Vegetius Renatus, kon. 4.st.): Kresťan vo vysokých vojenských a politických funkciách, autor príručky v 4 knihách o vojenskom umení Epitome rei militaris.
Epitoma rei militaris, ed. C. Lang, Leipzig 1885.
Preklady: Nárys vojenského umění, prel. V. Marek, in: Antické válečné umění, Praha 1977.
http://www.thelatinlibrary.com/vegetius.html

VICTOR VITENSIS (Viktor z Vity, koniec 5.st.): Biskup v severoafrickom meste Vita, autor cirkevných dejín Historia persecutionis Africanae provinciae, v ktorých opisuje ťažké časy katolíkov za nadvlády Vandalov.
Historia persecutionis Africae provinciae, ed. Migne, PL 58. 179 – 260.
Preklady: Dějiny pronásledování africké provincie, prel. J. Burian, in: Zánik antiky, Praha 1972.
http://drs.library.yale.edu:8080/vital/access/manager/Repository/yul:86/DS0001?sort=metadata.fulltext%2f

ZOSIMUS (druhá pol. 5.st.): Pohanský historik, ktorý opísal obdobie od Augusta až po rok 410 v diele Nea historia. Čerpal hlavne od Eunapia a iných starších prameňov. Úpadok ríše interpretoval ako dôsledok zanedbania kultu pohanských bohov.
Historia nea, ed. F. Paschoud, 3 vols., Paris 1971 – 89.
Preklady: Stesky posledního Římana, prel. A. Hartmann, Praha 1983.
http://mujweb.cz/www/barbari/zosimos1.htm český preklad od A. Hartmanna
http://www.tertullian.org/fathers/zosimus01_book1.htm anglický preklad

Život. Najvýznamnejší historik neskorej antiky pochádzal z bohatej a vplyvnej rodiny, jeho otec slúžil vo vojsku ako dôstojník a snáď vďaka tejto skutočnosti Ammianus dosiahol už vo svojej včasnej mladosti vysoký vojenský post protector domesticus. Táto vojenská hodnosť sa totiž dala dosiahnuť až po mnohých rokoch vernej služby alebo získať na základe rodinnej príslušnosti. Keďže Ammianus mal vtedy okolo 20 rokov, druhá možnosť je vysoko pravdepodobná. Sám sa vyjadril, že bol unavený dlhým pochodom, keďže ako ingenuus (z dobrej rodiny) nebol zvyknutý chodiť peši.

V prvých rokoch svojej kariéry slúžil pod velením Ursicina, veliteľa jazdy na východe (magister equitum). Zúčastnil sa s ním na vojenských ťaženiach v Galii, kde porazili uchvatiteľa moci Silvana, i na východe, kde neustále hrozilo perzské vojenské nebezpečenstvo. V r. 359 sa po viacerých peripetiách (najprv ich cisár Constantius povolal z východného mesta Sirmium na dvor, ale na pol ceste dostali nový list od cisára prikazujúci návrat na východnú hranicu) ponáhľali k ohrozenému mestu Amida, ktorému nakoniec nepomohli – Peržania mesto dobyli a vyplienili. Pád mesta znamenal koniec kariéry pre Ammianovho veliteľa a na istý čas aj pre samotného Ammiana. Jeho čas prišiel až po nástupe Juliana na cisársky trón. V r. 363 sa aktívne účastní na Julianovej vojenskej výprave proti Peržanom (udalosti opisuje v prvej osobe plurálu). Na tejto výprave si vypestoval veľký, hoci nie nekritický obdiv k Julianovi ako cisárovi, ktorý sa pokúsil o obnovenie tradičného pohanského kultu v ríši.

Spolu s neúspechom tejto vojnovej výpravy a Julianovou smrťou končí sa aj Ammianova vojenská služba. Do Antiochie sa ešte vrátil v sprievode nového cisára Joviana, ale potom sa jeho cesty s vojenskými akciami cisárov rozchádzajú. V období rokov 363 – 378 Ammianus súkromne cestoval po Stredomorí, veľmi pravdepodobne navštívil Grécko, Egypt a pobrežie Čierneho mora. Po dlhých, náročných, ale aj obohacujúcich cestách si našiel v r. 378 miesto na písanie svojho historického diela v bývalom hlavnom meste Rímskej ríše, v Ríme. Rím bolo to správne miesto pre vyhľadanie potrebných informácií o vláde cisára Valentiniana, udalostiach v samotnom Ríme aj o politike v severnej Afrike.

Svoj spis Ammianus dokončil na začiatku deväťdesiatych rokov 4. st. Keďže sa zmieňuje o monumentálnom egyptskom chráme Serapeu, ale nehovorí o jeho vyplienení mníchmi v lete r. 391, je pravdepodobné, že Res gestae dokončil niekedy pred týmto dátumom. S poslednými kapitolami tohto najvýznamnejšieho neskoroantického historického diela sa končia aj akékoľvek ďalšie informácie o živote a smrti jeho autora.

Dielo. Od Ammiana Marcellina máme jediné dielo, aj to nie kompletné. Knihy 1 – 13 sa stratili, zachovali sa knihy 14 – 31. Ammianus napísal svoj historický spis po latinsky, hoci jeho rodnou rečou bola gréčtina. Latinský názov diela znie Res gestae a môžeme ho preložiť do slovenčiny rôznymi spôsobmi. Najlepší ekvivalent snáď znie Rímske dejiny, tak ako to čítame zatiaľ v jedinom slovenskom preklade od D. Škovieru.

Z poslednej vety Rímskych dejín vieme, že svoje dejiny Ammianus nadväzoval na Tacitove Historiae a Annales. To znamená, že sa prvých trinásť kníh, ktoré sa stratili, začínalo vládou cisára Nervu v r. 96 a končilo rokom 353. Ďalších osemnásť kníh zahŕňa oveľa menšie časové obdobie, teda od r. 353/4 až do bitky pri Adrianopole v r.378. Je to veľký nepomer medzi obsahom stratených a zachovaných kníh (knihy 1 – 13 píšu o udalostiach vyše 250 rokov, knihy 14 – 31 píšu o dejinách 25 rokov). Okrem iného sa tento nepomer dá vysvetliť aj skutočnosťou, že autor sa sám zúčastnil ako vojenský hodnostár na udalostiach opisovaných v knihách 14 – 19 a aktívne sa podielal aj na perzskej výprave opisovanej v knihách 23 – 25. O tejto časti dejín Rímskej ríše mal exkluzívne a priame informácie, ktoré výborne využil pri písaní kníh.

Res gestae nemajú konkurenciu medzi historickými dielami svojej doby. Čo sa týka rozsiahlosti, podrobnosti i presvedčivosti spísaných dejín, porovnávať sa s nimi môžu len cirkevné dejiny od Eusebia, Socrata a Sozomena. Medzi klasickými neskoroantickými autormi profánnych dejín nie je ani jeden, ktorý by sa aspoň priblížil k významu Ammiana Marcellina. Dielo Ammiana Marcellina sa vyníma ako jediné spisovateľské dielo neskorej antiky, ktoré si zaslúži prívlastok historické.

Ammianus Marcellinus nepísal len o politických a vojenských udalostiach. Sú to dejiny plné rôznych tém, zároveň však majú svoju jednotnú líniu a koncept. Jeho genialita spočíva aj v spojení dvoch kultúrnych a civilizačných okruhov neskorej antiky – sám ako človek bilingválny využil vo svojom diele svoje osobné skúsenosti z oboch častí impéria, teda latinského západu i gréckeho východu. V Res gestae Ammianus využil intelektuálne bohatstvo oboch kultúrnych okruhov – prejavil latinský zmysel pre pragmatizmus i grécky cit pre veci teoretické a vedecké.

Stručný obsah kníh. V 14. knihe dominuje opis konca vlády cézara Galla a vojenských výprav cisára Constantia. Nachádzame v nej aj portrét mesta Ríma, jeho senátu a ľudu. V knihách 15 a 16 sa píše hlavne o nástupe a upevnení mocenskej situácie cézara Juliana. Julianus úspešný v Galii a odoláva intrigám cisárskeho dvora. V nasledujúcich dvoch knihách čítame o úspechoch Juliana na západe ríše a neúspechoch cisára Constantia II. na východe proti Peržanom. 19. kniha je venovaná obliehanému mestu Amida a jeho dobytiu Peržanmi. Julianus je vyhlásený svojimi vojskami za cisára v 20. knihe a v 21. sa pripravujú vojská Constantia a Juliana na vzájomnú vojnu, ale vyrieši to nečakaná smrť Constantia. V 22. knihe prevláda opis vlády jediného cisára v ríši, jeho vzťah ku kresťanstvu a prípravy na vojenskú výpravu proti Peržanom. Vojna proti Saporovi je hlavnou témou aj v nasledujúcich dvoch knihách. 25. kniha prináša informáciu o Julianovej smrti a nástupe nového cisára Joviana, o ponižujúcich mierových podmienkach s Peržanmi a o smrti Joviana. 26. knihou Ammianus vstupuje do najnovších udalostí, teda času, ktorý bezprostredne súvisel s obdobím, keď písal svoje historické dielo. Zamýšľa sa nad problémom písania najnovších dejín a uvádza nástup bratov Valentiniana a Valenta na cisárske tróny. Ich vojenské akcie sa opisujú v knihe 27. V ďalšej knihe autor píše o udalostiach v západných provinciách, hlavne v Británii a Severnej Afrike. V 29. knihe sa porovnáva politická situácia na východe a západe, útok Kvádov a Sarmatov do Ilýrie. V preposlednej knihe je väčšina miesta venovaná Valentinanovi a vojenským záležitostiam na západe. Valentinianus zomiera a nastupuje jeho 4 ročný syn Valentinianus II. V poslednej 31. knihe dominuje vzbura Gótov v Thrácii a katastrofálna porážka Valentových vojsk pri Adrianopole. Opisom udalostí krátko po bitke a rozlúčkou s čitateľmi sa Res gestae končia.

Preklady do slovenského a českého jazyka

Škoviera, Daniel: Rímske dejiny, Bratislava 1988.
Češka, Josef: Soumrak římské říše, Praha 1975.
Češka, Josef: Dějiny římské říše za soumraku antiky, Praha 2002.

Najnovšia literatúra k Ammianovi Marcelinovi

Barnes, T. D.: Ammianus Marcellinus and the Representation of Historical Reality, Ithaca 1998.
Davies, Jason P.: Rome’s Religious History: Livy, Tacitus, and Ammianus on Their Gods, Cambridge 2005.
Feraco, Fabrizio: Ammiano geografo. La digressione sulla Persia, Studi Latini 54, Naples 2004.
Greek and Roman Historiography in Late Antiquity. Fourth to Sixth Century A.D., Ed. Marasco, Gabriele, Brill-Leiden-Boston 2003, 43 – 85.
Kelly, Gavin: „Ammianus and the Great Tsunami“, Journal of Roman Studies 94 (2004), 141-165.
Matthews, John: The Roman Empire of Ammianus, London 1989.
Rohrbacher, David: The Historians of Late Aniquity, Routledge, London 2002, 14 – 42.

Wittchow, Frank: Exemplarisches Erzählen bei Ammianus Marcellinus. Episode, Exemplum, Anekdote, Beiträge zur Altertumskunde 144, Leipzig 2001.

Web-stránky

http://www.thelatinlibrary.com/ammianus.html Latinský text Ammianovho diela.
http://www.tertullian.org/fathers/index.htm#Ammianus_Marcellinus Anglický preklad z r. 1862.
http://odur.let.rug.nl/~drijvers/ammianus/index.htm On-line projekt venovaný Ammianovi. Stránku spravuje holandská University of Groningen.
http://user.let.kun.nl/~m.v.d.poel/bibliografie/ammianmarc.htm Zoznam existujúcej literatúry k Ammianovi.
http://mujweb.cz/www/barbari/ammianus14.htm Český preklad.
http://de.wikipedia.org/wiki/Ammianus_Marcellinus Na Wikipedii je k Ammianovi najlepšia nemecká verzia.

Život. O Eusebiovi z Cézarey máme len málo spoľahlivých informácií. Nevieme, kedy a kde sa presne narodil, ale pravdepodobne pochádzal z palestínskeho mesta Cézarea. V tomto multikultúrnom a helenizovanom meste bol dlhé roky (313 – 340) biskupom, preto je známy ako Cézarejský alebo Palestínsky. Jeho latinskí súčasníci ho poznali aj pod menom Eusebius Pamphili (z lat. Pamfilov), pretože obdivoval Pamphila, cézarejského vdelanca, zakladateľa veľkolepej knižnice v Cézarei. O Eusebiovom rodinnom pôvode sa tiež nevie nič určité. Počas veľkého Diocletianovho prenasledovania, už po Pamphilovej mučeníckej smrti, Eusebius odcestoval do fenického Týru a potom do Egypta, kde ho okolo r. 308 krátko väznili pre kresťanskú vieru. Po Constantinovom tolerančnom edikte sa vrátil  do Cézarey, kde sa najneskôr v r. 318 stal biskupom.

Eusebius bol umierneným ariánom a predovšetkým lojálnym biskupom voči cisárovi Constantinovi. Dokázal to napríklad tým, že na Nicejskom koncile podpísal uznesenia proti ariánskej viere na cisárovo odporúčanie. Nepatril medzi veľkých teológov, skôr medzi najlepších vzdelancov svojej doby. Do histórie dejepisectva sa zapísal predovšetkým ako autor prvých veľkých cirkevných dejín. Zomrel okolo r. 340 v Cézarei.

Dielo. Eusebius bol usilovný spisovateľ so širokým záberom preberaných tém. V mladosti dostal výborné školenie vo výklade Biblie, ktoré neskôr využil pri svojich exegetických spisoch, ako sú napríklad Evangelici canonesalebo Quaestiones et solutiones evangelicae. Žil v dobe, keď bolo potrebné nielen brániť kresťanskú vieru voči pohanom, ale aj zastávať jednoznačné stanoviská voči rôznym kresťanským frakciám a sektám. V tejto súvislosti je autorom viacerých apologetických i dogmatických diel, kde presvedčivo argumentuje v prospech kresťanstva, resp. svojho chápania pravého kresťanstva. Patria tu spisy ako Praeparatio evangelica, Demonstratio evangelica či Contra Marcellum. Z pozície vplyvnej a slávnej osobnosti svojej doby tvoril rôzne reči pri významných náboženských aj politických príležitostiach. Známa je jeho reč De laudibus Constantini, ktorú predniesol pri tricenáliach (tridsiatom výročí panovania) cisára Constantina. Zachovali sa aj Eusebiove listy adresované biskupovi Alexandrovi a cisárovnej Constantii.

Zoznamy jeho početných prác písali už starovekí autori. Jeden z nich možno nájsť aj u latinského cirkevného otca Hieronyma. Celkovo sa dnešní jazykovedci a teológovia zhodujú v názore, že Eusebius bol síce plodným autorom, ale nepatril medzi najlepších majstrov pera, čo sa týka štylizácie a kompozície literárnych textov a určite nebol ani vynikajúcim teológom. Na druhej strane niet pochýb o tom, že výrazne prispel k pokroku v oblasti antického dejepisectva.

Cézarejský biskup je autorom viacerých historických prác. Tie môžeme rozdeliť na väčšie a menšie historické diela. Za menšie pokladáme tieto zachované práce, ktoré vznikli ešte pred Cirkevnými dejinami: Pamfilov život (De vita Pamphili) a Palestínski mučeníci (De martyribus Palestinae – zachovali sa dve verzie, sýrska a grécka). Constantinov život (Vita Constantini) v štyroch knihách patrí svojím spôsobom medzi historické diela, hoci je to panegyrický spis plný chválorečí a lichotenia. Toto dielo písal Eusebius až do svojej smrti. Medzi väčšie patria dva spisy: Kronika (Pantodape historia) a Cirkevné dejiny (Historia Ecclesiastica).

Cirkevné dejiny. Najdôležitejšie a najvplyvnejšie Eusebiovo dielo sú Cirkevné dejiny (gr. Historia ekklésiastiké). Ide vlastne o prvé svetové dejiny, ktoré uplatňujú univerzálny princíp spracovania pod jednotiacou myšlienkou – naplnenie ľudských dejín vtelením Krista. Ani jeden historik pred Eusebiom nepísal o histórii ľudstva tak, aby pritom nemyslel na hranice krajín a národov. V tomto aj iných prvkoch je Eusebius revolučným novátorom – dejepiscom. Autorita jeho dejín bola v staroveku taká veľká, že nikto sa nepokúsil o spísanie novej verzie raných cirkevných dejín. Aj takí historici ako Sozomenus, Theodoretus či Socrates len nadväzovali na Eusebia rešpektujúc jeho status „otca cirkevných dejín“.

Cirkevné dejiny  prvýkrát vyšli pravdepodobne medzi r. 311 – 313, neskôr viackrát až do r. 326. Do dnešných dní sa zachovali vo viacerých gréckych rukopisoch, v Rufinovom latinskom preklade, v sýrskom rukopise a v arménskej verzii  zo 4. st. Cirkevné dejiny majú desať kníh a zachytávajú historické udalosti súvisiace s kresťanstvom od nanebovstúpenia Krista až do r. 326.

Osnova práce je založená na chronologickom princípe, t. j. sleduje najvýznamnejšie udalosti a skutky najvplyvnejších osobností podľa toho, ako sa stali počas panovania jednotlivých cisárov. V prvej knihe je obsiahnutý teologický a historický úvod do osobnosti Ježiša Krista ako vtelenia Slova a naplnenia svetových dejín. V nasledujúcich šiestich knihách spísal dejiny kresťanstva od Kristovho nanebovstúpenia až po začiatok veľkého prenasledovania v r. 303. Knihy 8. a 9. hovoria o veľkom prenasledovaní za Diocletiana až do jeho skončenia. V deviatej knihe je spomenuté slávne Constantinovo víťazstvo pri Mulvijskom moste a jeho dôsledky pre zmenu cisárskej politiky voči kresťanom. Posledná kniha hovorí o rozvoji kresťanskej cirkvi v ríši ako nielen tolerovaného, ale aj uprednostňovaného náboženstva za čias Constantina I. Veľkého.

Preklady do slovenčiny a češtiny

Eusebius Pamphili: Cirkevní dějiny (Ecclesiastica Historia). Prel. J. J. Novák. Praha: Česká katolická charita, 1988.

Výber z literatúry k Euzébiovi

Eusebius a jeho dielo je v centre pozornosti hlavne u teológov a cirkevných historikov. Vedecké monografie vychádzajú takmer výlučne z prostredia teologických fakúlt a prípadne z vedeckých pracovísk zameraných na dejiny raného kresťanstva. Odborné články nachádzame taktiež hlavne v teologických časopisoch.

Slovenská a česká literatúra

Špirko, J.: Patrológia. Životy a spisy sv. otcov. Prešov: Spolok biskupa Pavla Gojdiča, 1995, reedícia z r. 1939. s. 94 – 97.
Šmelhaus, V.: Řecká patrologie. Praha: Kalich 1972, s. 107 – 113.

Svetová literatúra

Barnes, Timothy D.: Constantine and Eusebius. New edn. Harvard University Press, 1984.
Drake, H. A:  In Praise of Constantine: Historical Study and New Translation of Eusebius‘ Tricennial Orations. University of California Press, 1976.
Grant, Robert M:. Eusebius as Church Historian. Oxford: Clarendon, 1980.
Chestnut, G. F.:  The First Christian Histories: Eusebius, Socrates, Sozomen, Theodoret and Evagrius, 2nd edn. Macon: Mercer University Press, 1998.
Kofsky, Aryeh: Eusebius of Caesarea Against Paganism. Leiden: Brill, 2002.
Luibheid, Colm: Eusebius of Caesarea and the Arian Crisis. Dublin: Irish Academic Press, 1978.
Mendels, Doron: The Media Revolution of Early Christianity: An Essay on Eusebius’s Ecclesiastical History. Grand Rapids: Eerdmans, 1999.
Mosshammer, Alden A.: The Chronicle of Eusebius and Greek Chronographic Tradition. Bucknell University Press, an Associated University Press Publisher; 1979.
Sirinelli, J.: Les vues historiques d´Eusèbe de Césarée durant la période préniceénne. Dakar 1961.
Stevenson, J.: Studies in Eusebius. Cambridge: Cambridge University Press, 1929.
Wallace-Hadrill, D.S.: Eusebius of Caesarea. London: Mowbray, 1960.
Winkelmann, F.: Euseb von Kaisareia. Der Vater der Kirchengeschichte, 1991.

Web stránky

K Eusebiovi je na internete veľmi rozsiahla databáza o jeho živote a diele. Keďže sa pokladá za otca cirkevných dejín, nachádzame ho takmer na každej stránke venovanej dejinám raného kresťanstva.

http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf201.toc.html Stránka CCEL. Obsahuje podrobný životopisný, teologický, filologický i historický kontext jeho diela a osobnosti. Kompletné anglické preklady troch jeho najväčších diel.
http://www.newadvent.org/cathen/05617b.htm New advent poskytuje stručný, ale systematický prehľad všetkých jeho diel.
http://www.earlychurch.org.uk/eusebius.php Užitočná stránka, sprievodca po všetkých jeho dielach umiestnených na internete. Tie sú rozdelené na primárne a sekundárne pramene. Podrobná anglofónna bibliografia k jeho dielam.
http://www.bautz.de/bbkl/e/eusebius_v_cae.shtml Stránka Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Cenná je pre bibliografické údaje publikácií k Eusebiovi od konca 19. st.

Latinské nápisy sú zvláštnou skupinou historického zdrojového materiálu, ktorý môžeme zaradiť do viacerých kategórií prameňov. Každý nápis musí obsahovať text, ktorý skúmajú filológovia, ale tiež je to hmotný prameň ako objekt výskumu archeológov. Nápisy sú priamym literárnym svedectvom doby, ktoré sa každoročne objavujú pri archeologických a iných výskumoch, hoci často ponúkajú len torzovité a ťažko zrozumiteľné posolstvo. Zachovali sa po celej ríši v latinčine i gréčtine a vypovedajú o celospoločenskej, náboženskej i hospodárskej situácii na sklonku antiky, či ranom stredoveku. Nápisy pomáhajú historikom hlavne tam, kde literárne pramene mlčia, alebo sú veľmi skúpe – o živote barbarských komunít, heretických religióznych hnutí alebo aj o niektorých aspektoch hospodárskeho a spoločenského života, ktorý nebol v centre pozornosti antických autorov. Napr. o živote rodiny v neskorej antike sa dozvedáme relatívne málo, preto historici ochotne siahajú po epigrafických zdrojoch.

Nápisy v neskorej antike sa najčastejšie umiestňovali na kamenné stĺpy, priečelia budov, podstavce sôch a na náhrobné kamene. Snáď najbohatším náleziskom neskoroantických nápisov je popri maloázijskom Efeze aj Aphrodisias v Carii (Malá Ázia, dn. Turecko, v blízkosti dediny menom Geyre). O tejto lokalite dokonca vyšli viaceré monografie, ktoré reflektujú dobu takmer výlučne na základe výpovede nápisov. Množstvo nápisov v tejto antickej lokalite umožnilo vykonať kvalitatívnu aj kvantitatívnu analýzu viacerých historických javov a interpretovať ich v širšom kontexte. Predovšetkým je to veľmi pozoruhodný rozdiel v početnosti epigrafických záznamov v priebehu dejín rímskeho cisárstva. Kým z prvých 250 rokov cisárstva pochádza v Aphrodisias 1500 nápisov, z obdobia medzi rokmi 250 – 500 už len 250 záznamov (6 x menej). Po obsahovej stránke sa veľmi zmenil štýl aj politické zameranie nápisov. Kým za principátu sa vytesaním sentencie do skaly alebo bronzu väčšinou oslavovali miestni vodcovia a bohatí dobrodinci z mesta, v domináte nápisy uctievali vládnych úradníkov v Konštantínopole alebo samého cisára. Ak nápisy oslavovali miestnych ľudí, boli to vždy úradníci v cisárskych službách vyslaní do mesta. Epigrafické záznamy v meste Aphrodisias svedčia o dôležitej politickej skutočnosti, že v 3. až 5. storočí sa vplyv a reálna politická moc sústredila v rukách ústrednej cisárskej vlády a na druhej strane sa veľmi zmenšila autorita mestských samosprávnych inštitúcií. Potvrdzuje nám to fakt známy z právnych aj historických dokumentov, že služba v mestskej samospráve bola pre miestnych boháčov v celej ríši len na ťarchu a tí sa jej radšej snažili vyhnúť.

V neskorej antike zaznamenávajú oficiálne cisárske nápisy niekoľko zmien oproti predchádzajúcim obdobiam. Zaujímavosťou je, že oficiálne edikty tetrarchie sa písali v latinčine, a to aj na nápisoch v gréckej časti ríše. Od 4. storočia už na východe nadobúdali prevahu grécke nápisy. V prvom rade sa nahrádza úvodné oslovenie „IMPERATOR CAESAR“ slovným spojením „DOMINUS NOSTER“. Nápisy bývajú oveľa dlhšie, pretože sa na nich vyskytujú mená všetkých tetrarchov, resp. spoluvládcov aj s ich titulmi. Neskorá antika sa podpísala na forme a obsahu nápisov aj zdôrazňovaním spoločenskej hierarchie a statusu významných osobností. Senátor sa musel písať s titulom „VIR CLARISSIMUS“, príslušník jazdeckého stavu bol „VIR EMINENTISSIMUS“ či „VIR PERFECTISSIMUS“ a pod.

Nápisy majú výpovednú hodnotu aj o kultúre a náboženstve spoločnosti v danom regióne a dobe. Napr. nápisy na severozápade Európy dosvedčujú znalosť a aj obľubu klasickej kultúry – do skaly boli tesané verše od klasikov rímskeho básnictva v metrike a to v čase, keď už prevládali kresťanské sentencie. Pozoruhodné sú aj mnohé nápisy kresťanských siekt v Malej Ázii, ktoré nás informujú o religióznych rozdielnostiach v ranom kresťanstve. Čo sa týka kresťanských nápisov, vo všeobecnosti možno konštatovať, že sú veľmi zriedkavé z obdobia pred 3. storočím, ale od tohto času a zvlášť vo 4. storočí nadobúdajú na význame aj početnosti. Svoj vrchol zažila kresťanská epigrafika za pontifikátu pápeža Damasa I. (366 – 384). Damasus bol veľkým ctiteľom kresťanských mučeníkov a podporoval všetky snahy o nájdenie a obnovenie ich hrobov. V tejto súvislosti vytvoril krátke latinské sentencie známe pod menom Epigramy, ktoré dal vytesať do mramoru vychýrenému rytcovi Filocalovi. Všetky epigramy sú napísané v hexametri a často veľmi pripomínajú verše pohanských básnikov. Vďaka Filocalovi majú navyše veľkú estetickú hodnotu.

Kresťanské nápisy majú pre cirkevných historikov obrovský pramenný význam. Poskytujú vedomosti o doktrinálnych záležitostiach, liturgii, kulte svätých, o organizácii a hierarchii kresťanského spoločenstva, o hospodárení a stavbe bazilík a pod. Osobitnou a veľmi špecifickou skupinou kresťanských nápisov sú epitafy, ktoré sú svojim obsahom novátorské oproti klasickým vzorom. Raní kresťania zdôrazňovali deň smrti ako významný dátum vstupu do nového života (dies natalis). Kým pohania zvykli písať na náhrobky svoj „životopis“ v podobe dedikácií, kresťania akcentovali symboliku. Často sa objavujú písmená alfa a omega, niekedy v opačnom poradí, čím chceli poukázať na fakt, že smrťou sa život nekončí, ale začína. Okrem týchto symbolov sa na epitafoch bežne vyskytujú tzv. labarum (Chí-ró), ryba, kotva, palma a samozrejme kríž. Postupne, od polovice 4. storočia sa na epitafoch objavujú dlhšie texty, väčšinou modlitby za zomrelého.

Medzi najznámejšie epigrafické pamiatky neskorej antiky patria tie o cenovej regulácii za Diocletiana, ktoré sa v zlomkoch našli asi na 40 miestach vtedajšej ríše. Keď ich poskladáme, môžeme vyčítať veľké množstvo informácií hospodárskeho charakteru, ale informujú nás aj o oficiálnej titulatúre a o vojenských úspechoch tetrarchov. Najkompletnejší výpočet oficiálnych titulov cisára Diocletiana sa zachoval na nápise z r. 301. Mal by sa čítať takto:
IMP(ERATOR) CAESAR C. AUREL(IUS) VAL(ERIUS) DIOCLETIANUS P(IUS)
F(ELIX) INV(ICTUS) AUG(USTUS) PONT(IFEX) MAX(IMUS) GERM(ANICUS)
MAX(IMUS) VI SARM(ATICUS) MAX(IMUS) IV PERS(ICUS) MAX(IMUS) II
BRITT(ANICUS) MAX(IMUS) CARPIC(US) MAX(IMUS) ARMEN(ICUS)
MAX(IMUS) MEDIC(US) MAX(IMUS) ADIABENIC(US) MAX(IMUS), TRIB(UNICIA)
P(OTESTATE) XVIII, COSS. [T.J. CONSUL] VII, IMP(ERATOR) XVIII,
P(ATER) P(ATRIAE), PROCOSS. [T.J. PROCONSUL].

Analýza nápisu. Každý nápis obsahoval okrem vlastného mena panovníka aj štyri ďalšie druhy mien: a) štandardné epitetá, b) konzuláty, c) tzv. tribunicia potestas a titul imperator, c) víťazné tituly. Štandardné epitetá sa nemenia – pred menom sa dávalo slovné spojenie imperator Caesar, za meno pius felix invictus Augustus a pontifex maximus a na úplný koniec pater patriae proconsul. Konzuláty tiež nerobia vo výklade nápisov problém, pretože sa zachovali spoľahlivé zoznamy, na základe ktorých sa dá overiť hodnovernosť nápisu. Len v niektorých rokoch, kedy vládli aj uzurpátori, sa vyskytujú pochybnosti, ako napr. r. 308, keď vládol Galerius aj Maxentius. Tribúnsku moc obnovoval každý cisár každoročne 10. decembra, k tomu rímska číslica označovala poradie rokov, kedy túto moc mal. Titul imperator sa tiež rátal každoročne od nástupu na trón. Víťazné tituly sa udeľovali na základe rôznych pravidiel, a často ich je možné vysvetliť len podľa kontextu a logickej postupnosti vo vzťahu ku všetkým tetrarchom. Napríklad titul Germanicus maximus získal Diocletianus v 6. roku impéria, preto si písal rímsku číslicu VI, kým Maximianus v 5. roku a písal si Germanicus maximus V. a caesari Germanicus maximus II.

Pokiaľ ide o celý text Diocletianovho ediktu, ten je príkladom toho, že aj oficiálne nápisy nemuseli dodržiavať prísnu formálnosť alebo štylistickú a obsahovú strohosť. Nasledujúca ukážka hovorí sama za seba.
„QUIS ENIM ADEO OPTUMSI PECTORIS ET A SENSU HUMANITATIS EXTORRIS EST,
QUI IGNORARE POSSIT, IMMO NON SENSERIT IN VENALIBUS REBUS,
QUAE VEL IN MERCIMONIIS AGUNTUR VEL DIURNA URBIUM CONVERSATIONE TRACTANTUR,
IN TANTUM SE LICENTIAM DIFUSISSE PRETIORUM,
UT EFFRENATA LIVIDO RAPIENDI NEC RERUM COPIA NEC ANNORUM UBERTATIBUS MITIGARETUR?“

V podstate sú to moralizujúce sentencie vytesané do skaly. Snáď to naznačuje aj predpoklad, že rímski vládcovia už dopredu očakávali problémy s aplikáciou tohto zákona. Realita dala za pravdu ich obavám. Aj napriek hrozbe trestu smrti sa nariadenia ediktu nedodržiavali, alebo zo strachu sa tovar radšej ani nepredával, čím vznikla ešte horšia situácia ako pred reformou. Je dobre známe, že nivelizácia cien bola neúspešná aj pre nerešpektovanie hospodársko – sociálnych rozdielov v jednotlivých častiach ríše. Smrťou Diocletiana končí aj platnosť ediktu.

Text tohto ediktu nám však poskytuje mnohé užitočné informácie o životných nákladoch obyvateľov daného obdobia. Vieme určiť aj to, aké boli vzťahy medzi jednotlivými mincami v r. 301. Hodnota mincí v texte sa udávala v denároch. 1 aureus/solidus mal hodnotu 1200 denárov, 1 stieborný argenteus sa rovnal 100 denárom, za 1 nummus dostal človek 25 denárov, za 1 radiatus 5 denárov a za 1 laureatus 2 denáre. Podľa papyrusových zvitkov nájdených v Egypte si dokážeme predstaviť, akú reálnu kúpnu silu mali peniaze na zač. 4.st. v egyptskej provincii. Chlieb na jeden rok stál približne jeden solidus, mäso 2 solidy za rok a olej tri štvrte solidu. Najlacnejší kus odevu stál 2/3 solidu. Vojak zarábal za rok 4 až 5 solidov, ale bežný chudobný obyvateľ musel vyjsť s príjmom 3 solidy za rok.

Nápisy ako prameň k dejinám územia či spoločenstva majú síce veľkú výpovednú hodnotu, ale za predpokladu, že sa dajú spoľahlivo datovať a hlavne konfrontovať s inými, či už archeologickými alebo literárnymi prameňmi. Až vtedy je možné z nich vyvodzovať všeobecnejšie historické úsudky a závery, ako som to poukázal na Edikte o maximálnych cenách. Bez papyrusových záznamov by sme nemohli vyvodiť kontext číselných údajov nápisu.

Zbierky antických nápisov, ktoré sa našli na území Slovenska resp. v jeho susedstve na území rímskej Panónie:
J. Češka – R. Hošek: Inscriptiones Pannoniae Superioris in Slovacia Transdanubia asservatae. Brno 1967.
R. Hošek: Tituli latini Pannoniae superioris anni 1967 – 1982 in Slovacia reperti. Praha 1984.
S. Schieber: Corpus inscriptionum Hungariae iudaicarum a temporibus saeculi III quae exstant usque ad annum 1686. Budapest 1960.
L. Barkóczi – A. Mócsy: Die römischen Inschriften Ungarns, I. Budapest 1972.
E. Vorbeck: Militärinschriften aus Carnuntum. 2. Aufl. Wien 1980.
E. Vorbeck: Zivilinschriften aus Carnuntum. Wien 1980.