Veľký a podstatný krok k zvrchovanej moci učinil Constantinus pri Mulvijskom moste dňa 28. októbra r. 312. Stretli sa tu vojská Maxentia (ovládal Itáliu) a Constantina (panovník Galie). Tento dátum mal v sebe symboliku pre Maxentia, pretože bol výročným dňom jeho nástupu na trón, čo považoval za dobré znamenie. Krviprelievaniu nedokázala zabrániť ani skutočnosť, že vodcovia nepriateľských armád boli švagrovia – Constantinus mal za ženu Maxentiovu sestru Faustu.

Zázračné zjavenie pred bitkou

Constantinovi pomohol zázrak, ktorý sa mu vraj zjavil ešte pred bitkou. O tomto slávnom zjavení vieme od dvoch antických autorov, Lactantia a Eusebia. [1] Pred bitkou mal Constantinus vraj sen, v ktorom sa mu zjavil Ježiš Kristus. Ježiš mu rozkázal umiestniť na štíty vojakov labarum – symbol zo začiatočných písmen mena Kristus – chí (x) a ró (p). Podľa Eusebia dokonca zjavenie nevidel len cisár, ale aj celé jeho vojsko. Všetci vraj videli na oblohe svetelný kríž a pri ňom nápis „Pod týmto znamením zvíťazíš“.

Labarum (chí – ró)

Priebeh bitky bol neočakávaný a prekvapivý. Namiesto toho, aby Maxentius čakal svojho nepriateľa v dobre opevnenom Ríme, vytiahol so svojou armádou pred hradby, k Mulvijskému mostu. Azda to bol prejav neprimeranej Maxentiovej sebadôvery, ktorý sa opieral o počty vojsk. Tie hovorili v jeho prospech. Constantinus však oveľa lepšie zvládol stratégiu bitky, zatlačil Maxentiovych vojakov cez most na druhú stranu Tiberu, pričom v tlačenici a panike zahynul aj Maxentius. Jeho hlavu potom Constantinus víťazne ukazoval obyvateľom Ríma.

Film o bitke pri Mulvijskom moste: http://www.youtube.com/watch?v=KErzGyFMQmY&feature=related

Constantinus ovládol Rím a celý západ ríše. Vo večnom meste mu senát odhlasoval postavenie víťazného oblúka, ktorý je dodnes jednou z najlepšie zachovalých antických pamiatok v Ríme.  Zaujímavé je to, že sa v nápisoch na ňom nespomínajú Constantinove zázračné zjavenia ani pomoc kresťanského Boha, o ktorých písali Lactantius a Eusebius.

Hlavný nápis je dodnes dobre čitateľný:

IMP · CAES · FL · CONSTANTINO · MAXIMO · P · F · AVGUSTO · S · P · Q · R · QVOD · INSTINCTV · DIVINITATIS · MENTIS · MAGNITVDINE · CVM · EXERCITV · SVO · TAM · DE · TYRANNO · QVAM · DE · OMNI · EIVS · FACTIONE · VNO · TEMPORE · IVSTIS · REM-PVBLICAM · VLTVS · EST · ARMIS · ARCVM · TRIVMPHIS · INSIGNEM · DICAVIT

Preklad nápisu:

„IMPERÁTOROVI CAESAROVI FLAVIOVI CONSTANTINOVI, NAJVÄČŠIEMU, ZBOŽNÉMU A POŽEHNANÉMU AUGUSTOVI: PRETOŽE ON, NA PODNET BOŽSTVA A VEĽKOSŤOU SVOJEJ OSOBNOSTI ZBAVIL NARAZ ŠTÁT TYRANA A VŠETKÝCH JEHO SPOJENCOV,  PROSTREDNÍCTVOM SVOJHO VOJSKA A SPRAVODLIVOU MOCOU ZBRANÍ, SENÁT A ĽUD RÍMA VENOVAL TENTO OBLÚK OZDOBENÝ TRIUMFAMI.“

Vo februári r. 313 sa v Mediolane stretli Constantinus a Licinius, aby riešili mocenské i náboženské záležitosti. Tu vydali azda najznámejší dokument neskorej antiky – tzv. milánsky edikt, resp. reskript. Milánsky edikt bol oveľa priaznivejší k vyznávaniu kresťanského náboženstva ako predchádzajúci Galeriov. Kresťania dostali slobodu podporenú právami, na ktoré boli zvyknuté pohanské kňazské kolégiá. Mali sa im vrátiť všetky zhabané majetky bez nároku na kompenzáciu súčasným majiteľom. Tento dokument ešte neudeľoval výhody kresťanskému spoločenstvu ani nepovyšoval kresťanstvo na štátny kult. Text ediktu zachoval Lactantius:

„Navyše sme sa rozhodli, že toto by sa malo nariadiť s ohľadom na komunitu kresťanov, totiž, ak ktokoľvek v minulosti nadobudol z našej pokladnice alebo od kohokoľvek iného tie miesta, na ktorých sa predtým zvykli stretávať kresťania (o ktorých boli inštrukcie v listoch predtým poslaných tvojmu úradu), majú sa vrátiť kresťanom tie isté miesta bez vyplatenia alebo nároku na odškodné, a to bez akéhokoľvek vykrúcania alebo zdvojeného predaja.“

Zlatý medailón, 39,8 g, averz, Cabinet des Médailles, Bibliothèque Nationale, Paris. Vyrobené v mincovni v Ticinu (dn. Pavia) okolo r. 313. – Popis: INVICTUS CONSTANTINUS MAX(IMUS) AUG(USTUS). Vedľa seba sú znázornení ako dvojčatá pohanský boh Sol invictus a Constantinus.

Cézaropapizmus

Constantinus si nárokoval zásahy do organizačných i vieroučných záležitostí cirkvi. V dejinách rímskeho cisárstva totiž bolo samozrejmé, že najvyšší vládca je aj najvyšším kňazom. Vzťah štátu a cirkvi sa formoval pomaly, postupne, s veľkými chybami aj omylmi. Constantinus mal záujem na jednotnom kresťanstve, ktoré by mohlo byť oporou vládnucej moci, ale rýchlo zistil, že vo vnútri kresťanského spoločenstva sú vážne konflikty. Najvážnejším z nich bola ariánska heréza, ktorú chcel vyriešiť tým, že sám bol jedným z organizátorov a iniciátorov prvého ekumenického koncilu v Nicei v r. 325.

Constantinus predsedá koncilu v Nicei

Aby dosiahol jednotu v cirkvi, neváhal použiť mocenské prostriedky, včítane vojenského zásahu. Ukázal to na prípade donatistov, radikálnej sekty „pravoverných“ v severnej Afrike. Na druhej strane štedro obdarovával „štátnu“ cirkev, čím zrejme chcel dosiahnuť jej lojalitu. Constantinus konal konkrétne, o čom svedčí Codex Theodosianus:

• kresťanských kňazov oslobodil od kuriálnych povinností,
• udelil biskupom súdne právomoci i právo dediť cirkevný majetok,
• vyhlásil svätenie kresťanskej nedele,
• zrušil trest smrti ukrižovaním,
• zadarmo dával cirkvi k dispozícii štátnu poštu,
• podporoval stavby kresťanských chrámov, vďaka čomu sa začala vo väčšej miere rozvíjať kresťanská sakrálna architektúra.

Stará svätopeterská bazilika

Desiatky monumentálnych chrámov sa stavali vo všetkých väčších mestách v celej ríši.

Virtuálna prehliadka dnešnej lateránskej baziliky: http://www.vatican.va/various/basiliche/san_giovanni/vr_tour/index-en.html

Julianus sa v náboženskej oblasti rozhodol ísť proti prúdu. Do dejín vstúpil s prívlastkom Apostata – Odpadlík. Prečo sa odklonil od štátom preferovaného náboženstva a de facto od celej svojej rodiny, ktorá bola kresťanská, sa možno len domnievať. Sám bol vychovávaný kresťanmi, ale zároveň ako každý lepšie situovaný kresťan v tej dobe dostal  klasické grécke vzdelanie v Aténach, kde sa nadchol pre novoplatónsku filozofiu a rečnícke umenie. Julianov príklon k pohanstvu mohli determinovať  viaceré životné okolnosti. Jeho život bol od detstva neustále v nebezpečenstve, pretože bol potomkom nepriamej vetvy constantinovského rodu, čo bolo osudné pre jeho otca aj brata, ktorí zomreli násilnou smrťou za vlády kresťanských panovníkov. Julianus bol svedkom neľútostných bojov vnútri už nie prenasledovaného, ale vládnuceho náboženstva, ktoré hľadalo svoju ortodoxiu v konfrontácii s početnými herézami.

Nie je celkom isté, kedy sa Julianus po prvýkrát na verejnosti prejavil ako pohan. Podľa Ammiana to bolo až vtedy, keď bol Constantius už mŕtvy a Julianus zasadol na trón v Konštantínopole. Niektoré Julianove listy však naznačujú, že svoje sympatie k pohanskému kultu dal navonok už predtým.

V prvom rade znovu otvoril pohanské chrámy a mnohé z nich, zanedbané a zničené, reštauroval. Postaral sa aj o obnovenie pohanských tradičných rituálov. Julianovi však zjavne nešlo len o návrat k starým bohom a tradičnému klasickému náboženstvu. Zdá sa, že sa skôr usiloval o vytvorenie nového modelu pohanstva, ktorý by lepšie vyhovoval potrebám doby. Tomu nasvedčuje pokus o zmenu organizácie pohanských kňazských zborov. Podľa jeho listov je nám známe, že sa netajil svojou inšpiráciou kresťanskými ideálmi. Usúdil, že kresťania prosperovali hlavne vďaka svojmu zmyslu pre charitatívnu činnosť. Preto nariadil pohanským zborom zriadiť v každom meste školy, vystavať hospice a ubytovne pre pútnikov, kláštory pre mužov aj ženy, modlitebne a iné charitatívne inštitúcie. Kňazi mali opustiť politickú činnosť a pestovať prísnu morálku ako vzor pre ostatných veriacich. Hoci sa nechal inšpirovať kresťanstvom, jeho náboženské presvedčenie bolo založené na ideovom pozadí, ktoré čerpalo z novoplatonizmu a mithraistického náboženstva.

Julianus v kruhu filozofov

Voči kresťanom zasiahol rôznymi spôsobmi. Predovšetkým im odobral status privilegovanosti a vyhlásil toleranciu ku všetkým náboženstvám, a to aj ku kresťanským heretikom a schizmatikom. Povolal naspäť náboženských vyhnancov z exilu dúfajúc, že sa kresťania sami medzi sebou pobijú a zničia. Namiesto politiky deklarovanej náboženskej tolerancie však uskutočňoval aktívne politické zasahovanie v neprospech kresťanov. Otvorene a nepriateľsky zakročil voči kresťanským učiteľom. Iným známym plánom namiereným proti kresťanom, bol jeho úmysel znovu vybudovať Šalamúnov chrám v Jeruzaleme. Hoci sa to mohlo zdať ako Julianove vyjadrenie rešpektu voči starému monoteistickému náboženstvu, kresťania to okamžite pochopili ako útok proti sebe. Nakoniec sa tento plán neuskutočnil.

Bitka pri rieke Frigidus sa považuje za posledné vojenské vzopätie síl pohanskej senátorskej strany.

bitka pri rieke Frigidus

Vojská nepriateľov sa stretli 5. septembra pri rieke Frigidus (dn. Vipaco) neďaleko Aquileie. Symbolické súperenie kresťanov a pohanov bolo vyjadrené na zástavách bojujúcich strán. Eugenius vztýčil pozlátenú sošku boha Jova a jeho vojaci bojovali pod vlajkou s podobizňou Herkula, Theodosius pod znamením kríža. Eugeniova armáda využila výhodné strategické postavenie a odvrátila útok Theodosiových oddielov. Tie sa dostali do pasce, ale pomohla im zrada jedného z veliteľov Eugeniovho vojska.

Eugenius, siliqua

Keď Theodosius na druhý deň zaútočil znova, pomohla mu veterná smršť, ktorá sa po jeho modlitbe obrátila proti  nepriateľom a znemožnila im účinne bojovať. Theodosius získal úplné víťazstvo, Eugenius bol zajatý a hneď popravený, Arbogast na úteku spáchal samovraždu. Kresťania v celej ríši triumfovali, pretože tento vojenský úspech pripisovali zázračnej pomoci svojho Boha, ktorý prostredníctvom Theodosia očividne a jednoznačne porazil pohanských bohov.

„Proti jeho (Eugeniovmu) veľmi silnému vojsku bojoval (Theodosius) viac modlitbou ako zabíjaním. Vojaci, ktorí vtedy bojovali, nám hovorili, že im z rúk boli vytrhnuté všetky oštepy, ktoré hádzali, kým z Theodosiovej strany sa zdvihol proti jeho nepriateľom prudký vietor a nielen veľmi silno späť unášal strely na nich vrhnuté, ale aj ich vlastné kopije obrátil proti ich telám.“

Video o bitke: http://www.youtube.com/watch?v=ewr9cwW0oQ0

Po víťazstve Theodosius navštívil Rím a vzápätí potvrdil obavy nekresťanských senátorov, ktorí očakávali protipohanské opatrenia. Cisár odobral všetkým pohanských spoločenstvám a chrámom v Ríme verejné zdroje a postavil ich mimo zákona. Bez finančných zdrojov boli tieto spoločenstvá odsúdené na zánik. V tomto štádiu sa cisár ešte nepostavil proti verejným hrám, ktoré svojou popularitou a príťažlivosťou často konkurovali kresťanským náboženským obradom. Pohanskí senátori totiž organizovali pohanské hry v čase, keď sa konali najväčšie kresťanské bohoslužby. Až v r. 425 vyšiel zákon, ktorý zakazoval divadelné a cirkusové hry v nedele a na veľké kresťanské sviatky.