Konštantínovo rozhodnutie skoncovať s prenasledovaním kresťanov ovplyvnilo aj ich umenie. Okrem katakomb disponovali novými priestormi, ktoré si mohli vyzdobiť výslovne kresťanskými motívmi a rovnako sa zväčšovala aj zbierka liturgických predmetov, ktoré bývali rovnako slobodne dekorované. Navyše kontakt s umením cisárskeho dvora priniesol zmeny na úrovni štýlu a obsahu.
Nové priestory, ktoré používali kresťania tvorili baziliky, komemoratívne kaplnky a baptistéria. Na výzdobu týchto štruktúr boli najvhodnejšie dve miesta: polguľovitá klenba uzatvárajúca chór, teda apsida a steny centrálnej lode.
Po roku 313 boli čoraz častejšie ozdobované aj liturgické predmety. Kalichy, lampy, patény, taniere, relikviáre, pútnické nádobky, knižné väzby a zvlášť manuskripty zachytávajú mnohé paleokresťanské vyobrazenia. Pretože tieto predmety sa pomerne jednoducho prenášali len ťažko možno nedoceniť ich úlohu, ktorú zohrali pri šírení kresťanskej ikonografie vo vzdialených regiónoch rímskeho sveta, čím vplývali aj na jednotu motívov a výrazových foriem.
Biblické scény boli vyobrazované aj na odevoch. Na mozaike v bazilike Sv. Vitala v Ravene lem rúcha cisárovnej Teodory je ozdobený vtkaným motívom klaňania Troch kráľov približne z roku 547. Kolovala predstava, že odev s náboženskými výjavmi chráni pred nešťastím. Táto forma povery pochádzala z predkresťanského obdobia, ale naďalej prežívala aj napriek pokusom cirkvi skoncovať s podobnými tradíciami. Okolo roku 400 biskup Austurius z Amasye (Turecko) odsudzoval tento zvyk zdobiť odevy biblickými obrazmi.
„Čo mám povedať tým bohatým pánom a bohatým paniam, ktorí sa robia príliš zbožní a sú antológiou výjavov evanjelia a žiadajú ich od tkáčov? Žiadajú samotného Pána so všetkými učeníkmi a každý jeden zázrak. Môžeš na nich vidieť svadbu v Káne s nádobami s vodou, ochrnutého s posteľou na pleciach, trochou blata vyliečeného slepca, trpiacu krvotokom ako sa dotýka okraja rúcha, hriešnicu pri Kristových nohách, oživeného Lazára vychádzajúceho z hrobu. Keď toto robia, myslia si, že sú zbožní a nosia Bohu milé odevy. Ale ak chcú počuť moju radu, nech predajú tieto predmety a uctievajú skôr živé ikony Boha. Nevyobrazujte Krista – jeho pokoru v prijatí tela, ktorú dobrovoľne vzal na seba kvôli našej duši a je jediná a postačujúca – ale pestujte Logos vtelený vo vašej duši spôsobom, že iba myseľ dokáže zachytiť to, čo nosíte so sebou. Nevyobrazujte ochrnutého na vašich odevoch, ale choďte ku lôžku chorého, prestaňte sa pozerať na ženu s krvotokom, ale majte súcit s úbohou vdovou, nepozerajte tak dychtivo na hriešnicu, ktorá si kľaká ku Pánovým nohám, ale skôr s hrôzou pamätajte na vaše viny a pre ne roňte bolestné slzy, nemaľujte si Lazára, ale dbajte a pripravujte si obhajobu na deň vášho vzkriesenia, nenoste so sebou na odeve slepého, ale utešujte vlastnou ochotou živého, ktorý nevidí, nevyobrazujte koše so zvyškami, ale dajte jesť hladným, nenoste na svojich odevoch obrazy kamenných nádob, ktoré On nechal naplniť v Káne, ale dajte piť smädným.“ (Podľa: Laarhoven Van, Jan. Storia dell‘ arte cristiana. Milano : Bruno Mondadori, 1999, s. 30-31.)
Zvyk zdobiť odevy výjavmi náboženskej povahy skončil okolo roku 600. Posledné zvyšky možno pozorovať ešte v koptskom umení.
Iná dôležitá konzekvencia, ktorú malo Konštantínovo rozhodnutie na umenie kresťanov, sa týkala štýlu a ikonografie. Po roku 313 členovia cisárskej rodiny pravidelne preberali iniciatívu pri stavbe rozsiahlych bazilík a do realizácie týchto ambicióznych projektov zapájali svojich dvorných umelcov. Odtiaľ pochádzala vyššia kvalita prevedenia a asimilácia s oficiálnym umením neskoroantického obdobia. Koncom tretieho storočia imperiálny štýl skostnatel a uprednostňoval symetrické kompozičné schémy, strnulé postavy, frontálne pózy, dramatické gestá, nadprirodzenú krásu a lineárnu štylizáciu. Vytratila sa priestorovosť a zmenšil sa aj záujem o reprodukciu individuálnych čŕt postáv. V priebehu štvrtého storočia kresťanské umenie absorbovalo tieto charakteristiky.
Vplyv cisárskeho dvora sa nedotkol iba štýlu cirkevných diel, ale prenikol aj ikonografické témy. Umelci, ktorí boli ovplyvňovaní oficiálnym umením realizovali náboženské výjavy tak, že nielen akceptovali všeobecne rozšírenú formu, ale aj výraz. Apoštolovia, svätci, mučeníci, ale aj samotný Kristus boli zobrazovaní v odlišných odevoch neskoroantického obdobia. Apoštolovia sa podobali na rímskych rečníkov v dlhých tunikách a na nich mäkko uložených elegantných tógach. Na stĺpe baziliky Sv. Apolinára bol archanjel Michal vyobrazený v uniforme rímskeho dôstojníka a mučeník prijímajúci kvetinový veniec v bazilike v Ravene ako dvorný hodnostár.
Výsledkom týchto vplyvov bol napokon vývoj nových tém. Mnohé z nich predstavovali pokresťančené pôvodne pohanské výjavy alebo nimi boli inšpirované. Typický námet, ktorý vznikol v umeleckom prostredí dvora bol napríklad postava Krista ako zákonodarcu. Podobnú tému bolo možné nájsť na rímskych minciach, kde bol cisár centrálnou postavou. Reprezentácia Krista na tróne obkoleseného anjelmi a svätcami bola tiež kresťanským prekladom analogickej témy patriacej pôvodne úradnej ikonografii. Na reliéfoch niektorých sarkofágov zasa Kristus tak drží kríž, ako panovník držal kópiu. Podobne ako kópiu, Kristus nesie kríž aj na mozaike v arcibiskupskom paláci v Ravene približne z roku 500. Na nej je Kristus oblečený ako rímsky dôstojník, ktorý šliape po hadovi a levovi, symboloch pohanstva a judaizmu. Na jednej z ozdôb sarkofágu Junia Bassa (zomrel v roku 359), Kristus má položenú nohu na závese, ktorý predstavuje nebeskú klenbu, ktorú pod ním drží pohanský boh. Aj tento spôsobom vyobrazovania neba a hviezd bolo prevzatý z profánneho umenia. Rovnako okrídlení duchovia, ktorí v momente apoteózy odnášali cisára do neba v scénach predstavujúcich vystúpenia Krista do neba, boli zobrazovaní ako sprevádzajúci anjeli. Motívy poklony Troch mudrcov evokovali výjavy návštev cudzincov alebo vojnových zajatcov, ktorí prichádzali vzdať úctu imperátorovi a slávnostný vstup Krista do Jeruzalemu sa zasa podobal na príchod panovníka do podrobeného mesta.
Preberanie a adaptácia pohanského a profánneho figuratívneho jazyka je ako vodiaca niť, ktorá prechádza dejinami kresťanskej ikonografie v tomto období.