Územie Slovenska susedilo v dobe rímskej a v období sťahovania národov s dvoma rímskymi provinciami. V danom čase sa nazývali Norikum (lat. Noricum) a Panónia (lat. Pannonia). Dnes tieto územia umiestňujeme do oblasti tzv. stredného podunajska, kadiaľ viedla časť defenzívneho rímskeho systému známy ako Limes romanus.

Mapa: Noricum

S naším územím bezprostredne susedila provincia Panónia, dokonca malá časť Slovenska bola jej súčasťou.  Panónia ako súčasť Rímskej ríše mala svoj veľký hospodársky, politický i vojenský význam. Jej úrodné nížiny boli chránené jednak prirodzenou prekážkou – Dunajom, jednak vojenskými opevneniami, ktoré priebežne Rimania na oboch stranách Dunaja stavali, rozširovali a obnovovali. Dôležitá zmena v organizácii provincie nastala za cisára Traiana – ten rozdelil Panóniu na dve časti – Hornú Panóniu (Pannonia Superior) na západe s  a Dolnú Panóniu (Pannonia Inferior) na východe. Obidve časti mali svoje hlavné mestá, kde sídlili légie, v Hornej to boli Carnuntum, Vindobonu a Brigetio, v Dolnej Aquincum.

Panónia v 4. st.

Najväčší hospodársky i spoločenský rozmach v Panónii nastal v 2. st. za vlády prvých štyroch adoptívnych cisárov, ktorými boli Nerva, Traianus, Hadrianus a Antoninus Pius. Toto obdobie bolo vrcholom rozmachu nielen v Panónii, ale takmer vo všetkých ostatných rímskych provinciách. Rímske impérium bolo na vrchole svojej moci a slávy.

Cez územie Panónie a Slovenska viedla dôležitá a významná jantárová cesta až k Baltskému moru. Preto môžeme vysvetliť vznik opevnených vojenských staníc v Devíne, Stupave, Bratislave a inde.

Jantárová cesta

Provincia Panónia sa dostala do zvláštnej pozornosti cisárov v rokoch 165 – 182. Vtedy začali a prebiehali tzv. Markomanské vojny. Najintenzívnejšie boje sa rozhoreli za vlády cisára na tróne, Marca Aurelia. Okrem iného o tom svedčí aj jediný monumentálny nápis zachovaný na území Slovenska. V r. 179 prezimovali rímski vojaci v Laugaritiu, dn. Trenčín. Bol to tak vzácny nápis, že dlhšiu dobu ho nemecký filológ a tvorca zbierky latinských nápisov Theodore Mommsen považoval za nepravý.

Nápis na Trenčianskej skale

VICTORIAE AVGVSTORV (m)
EXERCITVS, QVI LAVGARICIONE
SEDIT MIL (ites) L (egionis) II
DCCCLV …
IANS LEG (agatus) LEG (ionis)
II AD (iutricis), CVR (avit)
F (aciendum)

V tejto fáze bojov síce Rimania zasiahli hlboko do barbarika, ale Rimania sa čoskoro stiahli do defenzívy. Viac ako na zbrane sa museli spoliehať na diplomaciu a peniaze, ktorými si kupovali služby barbarov pri obrane hraníc.

Panónia v 3. storočí

3. st. je pre dejiny Rímskej ríše nešťastným obdobím, kedy vlastne začal jej úpadok a rozpad. Od tridsiatych rokov až po nástup Diocletiana na trón panovala v ríši anarchia, ktorá sa najviac prejavovala rýchlym striedaním cisárov. Slabá ústredná moc nahrávala provinčným vládcom, aby sa odpútali zo zväzku rímskej moci. Stalo sa to napr. v Palmýre alebo Galii.

Panónia bola v tomto smere špecifická. Sama nemala dostatok ambícii odtrhnúť sa od Ríma a navyše bola ohrozovaná pustošivými barbarskými nájazdmi. Spoliehala sa teda na cisársku moc, hoci aj oslabenú a vratkú. Platilo to aj naopak – cisári nachádzali v Panónii oporu svojej moci a ľudské zdroje nielen do armády.

Na území Slovenska boli stálym nebezpečenstvom pre Rimanov Markomani. Cisár Gallienus usídlil časť Markomanoov v hornej Panónii, čím do budúcna vytvoril vážny precedent. Usadzovanie barbarov v pohraničí sa už nezastavilo, fakticky až do zániku Západorímskej ríše.

Istý čas po tomto odvážnom kroku bol na strednom podunajsku mier a pokoj, čo zrejme svedčilo o úspechu imigračnej politiky. Svedectvá dobových historikov o Panónii v druhej polovici 3. st. mlčia, čím sa pre nás táto perióda stáva obdobím zahaleným rúškom tajomstva.

Diocletianus bol v bojoch s Germánmi úspešný. Na Dunaji sa s nimi konfrontoval asi trikrát. [1] Porazených Germánov nedecimoval ani nezotročoval, ale sa usiloval využiť ich pre obranné účely. Eutropius nám zachoval svedectvo, že „obrovské masy týchto zajatcov umiestnili na rímskom území“.[2] Diocletianove reformy vo vojsku vytvárali dobré podmienky na to, aby sa barbari aktívne účastnili na obrane Rímskej ríše.

Cisár Diocletianus bol veľmi aktívny aj v reformných záležitostiach. Jeho pozornosti neunikla ani administratívne usporiadanie ríše, ktoré malo veľký vplyv na stabilitu vojenských vecí. Panónia sa samozrejme nevyhla reorganizácii. Rozčlenila sa do štyroch menších provincií v rámci Panónskej diecézy. Panónska diecéza bola súčasťou Italskej prefektúry a obsiahla v sebe okrem bývalých Panónií aj Norikum. Dohromady mala teda podľa  Veronského súpisu provincií sedem provincií, na čele ktorých boli praesides. Tí mali svoj úrad spravidla v najväčšom meste regiónu: Pannonia Inferior, Savia, Dalmatia, Valeria, Pannonia Superior, Noricum Ripense, Noricum Mediterraneum.

V priebehu času sa administratívne členenie menilo, takže o storočie neskôr, okolo r. 430, keď vznikol zoznam hodnostárov zvaný  Notitia dignitatum už panónske provincie patrili pod diecézu Ilýriu a bolo ich šesť: Pannonia Secunda (pôvodne Dolná Panónia), Savia (Sávska provincia), Dalmatia, Pannonia Prima (pôvodne Horná Panónia), Noricum Mediterraneum (Vnútrozemské Norikum), Noricum Ripense (Pobrežné). Tie časti, ktoré boli pri Dunaji a teda v susedstve našich regiónov, boli Pannonia Prima (sídlo správcu Savaria, dn. Szombathely, okrem toho tam patrilo Carnuntum), Valeria (hlavné mesto Sopianae, dn. Pécs, patrilo tam aj Aquincum) a Noricum Ripense (malo vojenskú správu).

Z druhej polovice 4. st. nemáme žiadne správy o vojenských konfliktoch s Markomanmi, Kvádmi či Sarmatmi.Tetrarchovia zrejme zvolili správnu taktiku voči barbarským kmeňom, či už prostredníctvom diplomatických rokovaní, reforiem vo vojsku alebo podporovaním vnútorných nepokojov medzi barbarmi. Cisár Constantinus pravdepodobne nezasiahol priamo do bojov proti dunajským barbarom, ale určite nepodceňoval nebezpečenstvo hroziace z ich strany. Okolo r. 337 dal vybudovať obranné fortifikácie v provincii Valeria, ktoré plnili svoj účel minimálne do r. 378. Podľa dnešných vedomostí môžeme konštatovať, že ešte dvadsať rokov po smrti Constantina bol na strednom Dunaji mier a relatívny pokoj.

 

Vindobona (dn. Viedeň)	Legionárské tábory a civilné mestá. Na strednom Podunajsku najdôležitejšie sídliská, ktoré mali predovšetkým vojenský charakter pri obrane územia Rímskej ríše, ale plnili aj funkciu významných kultúrnych a hospodárskych centier v Panónii. Nachádzali sa na pravom brehu Dunaja.
Carnuntum (dn. Petronell)
Brigetio (dn. Ó-Szöny)
Aquincum (dn. Budapešť)
Gerulata (dn. Rusovce, Bratislava)	Kastel (lat. castellum, zdrobnenina z lat. castrum – opevnený tábor) s civilnou osadou. Jediné sídlisko na území dn. Slovenska, ktoré patrilo do Rímskej ríše. Valentinianus tu dal vybudovať pevnostnú stavbu, na ktorú sa použili viaceré kamenné náhrobky. Niektoré nálezy umožňujú predpokladať prítomnosť raných kresťanov.
Iža – Leányvár (starší a nepresný názov Dievčí hrad. Pri antickej Kelemantii) http://www.iza.sk/sk/tabor.html	Kastel  na ľavom brehu. Slúžil ako vojenské predmostie Brigetiu. Po niekoľkých prestavbách sa stal súčasťou Valentinianovych vojenských akcií proti Kvádom. Množstvo nálezov výzbroje, kultových predmetov i umeleckých diel (plastika muža v životnej veľkosti z travertínu a pod.).
Cífer-Pác pri Trnave http://www.cifer.sk/index.php?page=rimska_doba	Rímska stanica na Jantárovej ceste. Jej účel nie je dodnes presne známy. Sú tam zastúpené germánske i rímske prvky. Nie je vylúčené, že to bolo sídlo germánskeho náčelníka, ale dá sa čakať, že tam mohli byť aj rímske posádky v časoch Valentinianovych výbojov na kvádske územie. Murovaný kamenný komplex vznikol pravdepodobne v 4. st.
Devín pri Bratislave	Strategické miesto na sútoku Dunaja a Moravy. Svedčí o tom 10 murovaných rímskych stavieb z rôznych období a s neistými účelmi. Je odôvodený predpoklad, že Devín hral dôležitú úlohu pri obchode aj obrane. Nálezy mnohých rímskych úžitkových i umeleckých predmetov i germánskych hrobov.
Veľký Kýr (v r. 1948-1991 Milanovce, okr. Nové Zámky)	Rímska murovaná stavba s rozmermi 30 x 21m, v povodí rieky Nitry, asi 50km od Dunaja. Germánska a neskororímska keramika. Nálezy naznačujú, že by mohlo ísť o budovu z 2. st. a na rôzne účely bola využívaná ešte v 4. st. Nemala vyslovene vojenský alebo obranný charakter.
Mušov (antický názov Pelikia?, dnes pod vodou, okr. Břeclav)	Rímske vojenské stanice v polohe „Burgstall“ z 1. a 2. st. Významné strategické miesto v bojoch proti Markomanom. Výskum z r. 1977 odhalil v polohe „U sv. Jana“ pozostatky germánskych chatiek z neskororímskej doby a začiatkov sťahovania národov. Našli sa tu aj hrnčiarske pece z druhej polovice 5. st.

Rímske sídliská v strednom Podunajsku (na ľavom i pravom brehu Dunaja, s prihliadnutím na územia dn. Slovenska a Moravy)

Mapa 5: Stredné podunajsko

Za Constantia II. a Valentiniana I. však už prebiehali intenzívne boje z barbarmi na našom území. Vieme to vďaka historickému dielu od Ammiana Marcellina, ale aj od Zosima a panegyrikov. Azda najznámejší je prípad, ktorý opisuje Ammianus v súvislosti s bojmi Valentiniana na Rýne a Dunaji.

Sarmatské a Kvádske kmene si v druhej polovici 4. st. vylepšili svoje bojové techniky, zdokonalili výzbroj a zjednotili sily za účelom efektívnejších lúpežných nájazdov na bohaté rímske územie. Vyhýbali sa priamym vojenským konfrontáciám s rímskym vojskom a radšej napádali svojho nepriateľa v skupinkách, ako zbojníci. Takto to opísal Ammianus:

„Nedobré správy mu opäť a opäť prezrádzali, že Sarmati a Kvádi, spätí susedstvom a podobnými mravmi i zbraňami, svorne napádajú v rozptýlených oddieloch územie Panónií a jednu časť Mézie. Súcejší sú na zboj ako na otvorený boj, majú dlhšie kopije a panciere zo zoškrabaných a vyhladených kúskov rohoviny, pripevnených na plátené odevy sťa perie. Ich kone sú zväčša účelne vyrezané, aby sa pri pohľade na kobyly od vzrušenia neplašili a aby aj z bujnosti pričastým erdžaním v zálohách neprezrádzali svojich jazdcov. Keď prenasledujú druhých či sami sa obracajú na útek, rozbiehajú sa po šírošírych priestoroch, pričom sedia na rýchlych, vycvičených koňoch, vedúc si súčasne po jednom, po dva kone; tým, že ich vymieňajú, zachovávajú silu zvierat a striedavým oddychom sa obnovuje ich sviežosť.“[1]

V r. 358 rímske vojská pod velením cisára Constantia zaznamenali úspech v bojoch proti Sarmatom a Kvádom. Vojenské strety sa odohrali aj na území Slovenska. Barbari sa zľakli a vyslali svojich delegátov prosiť Rimanov o mier. Constantius vtedy odmietol rokovať so všetkými naraz a tak postupne zasial medzi kmeňových náčelníkov svár a žiarlivosť. Bola to osvedčená taktika Rimanov na oslabenie súpera. Od Ammiana sa dozvedáme mená niektorých náčelníkov. Ten zaznamenal, že na našom území bolo viacero menších zoskupení pod vedením konkrétnych vodcov. Boli nimi:

• Araharius – vládol východným Kvádom. Podriadený mu bol Usafer, náčelník časti Sarmatov
• Vitrodurus, syn Viduara – panoval západným Kvádom, ktorí žili na území Moravy a Dolného RakúskaPo týchto rokovaniach museli porazení barbari sľúbiť oddanosť Rímu , bojovníkov do rímskej armády a poskytnúť rukojemníkov ako záruku mierovej zmluvy. Sarmati a Kvádi museli zrušiť svoje spojenectvo, ale ako protihodnotu dostali status rímskych spojencov v klientskom vzťahu.

Valentinianus I. dopadol v konfrontácii s barbarmi horšie, hoci sa azda lepšie pripravoval na ich útočné nájazdy ako jeho predchodcovia na rímskom cisárskom tróne. Inicioval rekonštrukciu starých opevnení na oboch brehoch Rýnu i Dunaja. Týkalo sa to teda aj územia Slovenska. Opravil defenzívne stavby v Iži a Devíne a dal prebudovať civilné stavby na vojenský účel, napr. Cífer – Pác.
Stavby na dunajskom limite síce stáli občanov rímskeho štátu odčerpanie daňových prostriedkov, na druhej strane však sa podporila ekonomika v pohraničných územiach. Profitovali obchodníci, stavitelia, remeselníci i poľnohospodárstvo.

Rimania zrejme nepočítali s nespokojnosťou Kvádov, ktorí považovali rímsku stavebnú činnosť na ľavej strane Dunaja za zasahovanie do ich územia. Situácia sa nakoniec vyvinula v nečakané komplikácie s tragickým koncom.

Veliteľ vojska Marcellianus sa rozhodol pokračovať v stavbe opevnení aj napriek kvádskym protestom. Zachoval sa pritom vierolomne. Pozval na hostinu kráľa Kvádov Gabinia a na nej ho dal zabiť, čím porušil zákony pohostinnosti. Rozpútali sa boje, a čo bolo pre Rimanov horšie, spojili sa proti nim kmene Sarmatov a Kvádov. V r. 374 proti nim úspešne zasiahol neskorší cisár Theodosius, ale ten nemal dosť prostriedkov na to, aby definitívne vyriešil konflikt. V r. 375 prišiel riešiť záležitosti do Carnunta sám cisár Valentinianus s cieľom potrestať odbojných barbarov. V lete odišiel do Aquinca, odkiaľ robil výpravy na územie Kvádov. Z Aquinca sa potom presunul do Brigetia, ktoré priamo susedilo s dnešným územím Slovenska. Barbari vyľakaní prítomnosťou cisára vyslali emisárov jednať o prímerí.
Jednanie však malo problémový priebeh. Valentinianus zrejme očakával, že barbari prídu s pokornou prosbou o odpustenie. Namiesto toho sa barbari začali vyhovárať a čo bolo horšie, dokonca zvaľovať vinu na Rimanov. Vraj Rimania stavali opevnenia na ľavom brehu Dunaja neoprávnene. Cisára tieto rokovania tak rozčúlili, že dostal mŕtvicu. Dňa 17. novembra r. 375 zomrel tesne v susedstve územia Slovenska.

„Nato zachvátil cisára prudký hnev a v úvode svojej odpovede bol čoraz rozčúlenejší, keď karhavým hlasom hrešil celý národ, že nemá na pamäti dobrodenia a je nevďačný. Potom sa pomaličky tíšil a hovoril čoraz miernejšie, keď odrazu – sťaby bol zasiahnutý úderom z neba – zastavil sa mu dych, onemel a bolo vidieť, ako sa mu tvár sfarbuje ohnivou rumeňou. Tu náhle stuhla v ňom krv a zalial ho smrteľný pot. Aby sa nezrútil pred zrakmi tuctových ľudí, zbehli sa jeho osobní sluhovia a odviedli ho do zadnej komnaty. Tam ho uložili do postele. Z posledných síl lapal v malých dúškoch po dychu, no jeho bystrosť a chápavosť ešte vonkoncom nezoslabla. Spoznával všetkých okolostojacich, ktorých komorníci bleskove pozvolávali, aby voľakto nevyslovil podozrenie, že bol zavraždený. Keď ho útroby pálili sťa oheň, bolo mu treba seknúť žilu, no nebolo možné zohnať lekára. Príčina toho bola v tom, že cisár ich rozposlal na všetky strany, aby liečili vojsko, ktoré napadla epidémia moru.“

Cisár Valentinianus bol posledným rímskym panovníkom, ktorý sa aktívne usiloval o posilnenie dunajskej defenzívy. Okrem literárnych svedectiev máme o tom aj epigrafické dôkazy.
Ani osud Valentinianovho brata Valensa, ktorý vládol vo východnej časti impéria, nebol šťastný. Valens zahynul v krvavej bitke pri Adrianopole v r. 378, kde zvíťazili Vizigóti na čele konfederácie barbarských kmeňov, čím sa posilnila pozícia barbarov v ríši.  Nový cisár Gratianus ani nemal inú možnosť, ako prepustiť územie Panónie do rúk Gótom, Alanom  Hunom a ďalším kmeňom, ktorí sa zaviazali, že budú brániť rímske hranice proti iným barbarom. Bola to pre ríšu katastrofa, pretože azda všetkým zainteresovaným bolo jasné, že veľkým skupinám barbarov na rímskom území sa nedá dôverovať. Proces strácania Panónie v prospech barbarov sa od tohto momentu nezastavil. Trvalo približne 30 rokov, kým sa Panónia definitívne a nedobrovoľne uvoľnila zo zväzku s Rímskou ríšou.

Theodosius I. bol prvým cisárom, ktorý sa ani nepokúsil bojovať s dunajskými barbarmi, ale sa s nimi rovno dohodol na spolupráci. Počas jeho vlády sa naplno rozvinuli mohutné migrácie barbarských etník, ktorému dnes hovoríme Sťahovanie národov. V r. 382 uzavrel s Vizigótmi pamätnú federátnu zmluvu, na základe ktorej sa títo barbari stali pánmi na rímskom území Thrácie. Bol do precedent do budúcnosti, ktorý znamenal rozpad Západorímskej ríše na menšie kráľovstvá. Theodosius však nemal na výber. Na dunajskej hranici bol nepredstaviteľný zmätok, ktorý nevedeli kontrolovať ani miestni ani cisárski úradníci. Veľmi výstižne túto situáciu opísal cirkevný učiteľ Hieronymus:

„Duch sa hrozí sledovať skazu našich čias. Je to už dobrých dvadsať rokov, čo sa medzi Konštantínopolom a Julskými Alpami každodenne prelieva rímska krv. Skýtiu, Tráciu, Macedóniu, Dardaniu, Dáciu, Tesáliu, Achaiu, Epirus, Dalmáciu a všetky Panónie pustošia, plienia, drancujú Góti, Sarmati, Kvádi, Alani, Huni, Vandali, Markomani. Koľko matrón, koľko Bohu zasvätených panien, koľko osôb slobodného a vznešeného rodu sa týmto šelmám stalo predmetom zábavy? …Rímsky svet sa rúca. Napriek tomu sa naša vztýčená šija odmieta skloniť. …Nie, nezaumienil som si písať dejiny, ale iba krátko poplakať nad našimi biedami. Ostatne, zoči-voči týmto udalostiam by určite onemel Thukydides i Sallustius.“

Ešte horšie to bolo za vlády dvoch mladých synov Theodosia I., ktorí nastúpili na trón po jeho smrti. Arcadius na východe a Honorius na západe v podstate len sledovali postupný rozklad hraničnej obrany. Obaja sa zmierili so skutočnosťou, že barbari prenikli aj do najvyšších štruktúr rímskeho vojska a administratívy. Od smrti ich otca v r. 395 ostala ríša rozdelená na dve časti – Východorímsku a Západorímsku.
V panónskych provinciách v tomto období nastalo bezvládie. Keď sa na konci 4. st. týmito územiami prehnali skupiny hunských kočovných bojovníkov, Rimania definitívne kapitulovali a odovzdali Hunom provincii Valeriu, nehovoriac o tom, že provincia Druhá Panónia bola tiež sužovaná hunskými nájazdmi. Vo Valerii si Huni vytvorili centrum svojej vznikajúcej ríše, ktorá neskôr za Attilu sužovala obe časti upadajúceho Rímskeho impéria.

Začiatkom 5. st. barbari nadobudli veľké sebavedomie na úkor civilizovanej rímskej spoločnosti. V r. 410 vyplienil vizigótsky náčelník Alarich symbol rímskej moci – mesto Rím. Bol to veľký šok pre celý svet a znamenie, že Rimania stratili svoju vitalitu – ak nedokázali ubrániť srdce svojho štátu, ako mohli brániť niekoľko tisíc kilometrov dlhé hranice? Panónia nebola výnimkou.

Svébi opúšťajú Slovensko

Naše územie sa v tomto čase stalo tranzitným regiónom rôznych etník, ktoré migrovali väčšinou z východu na juhozápad. Kvádov zasiahli tieto migrácie výrazným spôsobom – sami sa dali pod tlakom okolností do pohybu a opustili povodia našich riek. Meno Kvádov sa posledný krát objavuje v epistolách Hieronyma, ktorý ich dal do jednej skupiny barbarov prenikajúcich cez Rýn do Galie. Dnes však vieme, že Kvádi mali aj iné meno, pod ktorým sa vyskytli vo viacerých literárnych zmienkach. Sozomen, Orosius či Gregor Tourský ich zaraďovali medzi Svébov.

„Slovenskí“ Germáni sa zrejme pridali k veľkej migrácii národov, ktorí si našli svoje nové sídla v Hispánii, kde v r. 411 vzniklo tzv. Svébske kráľovstvo. Predpokladáme, že naše územia neopustili všetci Kvádi a tí čo zostali, mali dve možnosti na výber – buď slúžiť hunským vojenským oddielom, alebo zomrieť. Táto dilema skončila pre Germánov na území Slovenska až smrťou veľkého hunského vojvodcu, Attilu.

Čo bolo so Svébmi po Attilovej smrti, prípadne aké etniká našli na území Slovenska svoj nový domov, nie je jasné. Môžeme sa spoľahnúť len na útržkovité informácie, ktoré nám zanechali Jordanes a Procopius. Jordanes je presvedčený, že Panóniu obsadili hlavne východní Góti. Svébi, teda najstarší slovenskí Germáni ovládli len časť slovenského Podunajska. Istú časť slovenského územia nad Dunajom azda dostali Skíri  a Heruli, resp. Herulovia. Archeológia zatiaľ nie je schopná vniesť viac svetla do tejto otázky. Veľmi pravdepodobne však nastali veľké nepokoje a bitky medzi tunajšími etnikami ako dôsledok „hunského dedičstva“. Každý kmeň si totiž chcel vydobyť čo najlepšie pozície vo vzťahu k východorímskej exekutíve, ktorá platila pohraničným barbarom za vojenské služby v prospech cisárov.

„Keď takto konečne Góti spacifikovali kmeň Hunov, vodca Svavov (Svébov=Kvádov, pozn. aut.) Hunimundus sa vybral za korisťou do Dalmácie a idúcky sa zmocnil ako koristi aj gótskych stád, ktoré voľne blúdili po poliach, pretože Dalmácia je v susedstve Svavie a nie je ani veľmi vzdialená od Panónie, osobitne od tých miest, kde vtedy Góti žili. Čo ešte viacej bolo treba? Keď sa Hunimundus po spustošení Dalmácie vracal domov, brat gótskeho kráľa Valamera Thiudimer zasiahol ani nie preto, že by ho mrzela škoda na stádach, ale skôr sa bál, aby si Svavi nezačali dovoľovať ešte viacej, ak by získali túto korisť beztrestne, A tak ich vystriehol počas pochodu, za hlbokej noci, keď spali, ich napadol pri jazere Pelsois (zrejme pri Balatóne, pozn. aut.) a v nečakane tuhej bitke ich tak rozdrvil, že Gótom do otrockého područia priviedol dokonca samého kráľa Hunimunda, ktorého zajal s celým vojskom, pokiaľ uniklo meču. Keďže však bol veľkým prívržencom milosrdenstva, po vykonaní pomsty im udelil milosť a znovu sa pomeril so Svavmi. Hunimunda, ktorého predtým zajal, prijal za svojho adoptívneho syna a poslal späť do Svavie aj s jeho ľuďmi.“

V druhej polovici piateho storočia sa odohrali dve bitky medzi Svébmi a Gótmi, v ktorých mali navrch Góti:

• V prvej z nich Svébi prišli o väčšinu svojho vojska a takmer aj o svojho kráľa Hunimunda (pozri citát vyššie).
• V druhej bitke r. 469 Góti definitívne porazili Svébov.Góti boli po týchto bitkách vládcami Panónie. Svébi sa predsa len ešte pokúsili spojiť s Alamanmi proti Gótom, ale nevyšlo to. Ostrogótsky kráľ Thiudimer zvíťazil nad vzbúrencami a vyplienil slovenské Zadunajsko.

Ešte viac sa preslávil jeho syn Theodericus, ktorý sa netajil ambíciami ovládnuť Itáliu.  Preto so svojím kmeňom opustil Panóniu, čím sa tam zase zmenila mocenská situácia. Mocenské vákuum najlepšie využili Heruli, ktorí pravdepodobne sídlili na Pomoraví alebo na území juhozápadného Slovenska. Heruli si podmanili Svébov aj Skírov a svoju moc rozšírili až k pobrežnému Noriku o čom hovoria aj literárne zmienky. Tieto texty sú napokon poslednými dobovými historickými zmienkami o dejinách etník, ktoré žili na našich územiach alebo v ich blízkosti.

V období „Sťahovania národov“ sa všetky udalosti vyvíjali rýchlo, absentoval trvalý poriadok alebo organizovaná moc. V tejto živelnej atmosfére sa postupne vynárali nové kmene, ktoré mali na našom území zotrvať ďalšie stáročia. Boli to Slovania. Ich dejiny však  patria viac do ranostredovekých dejín ako do neskoroantických.