Obdobie neskorej antiky nie je presne časovo vymedzené, odborníci sa nevedia zhodnúť, kedy začína a kedy končí.  Jedno je ale isté. Veľké zmeny prišli s cisárom Diocletianom, ktorý naštartoval proces ozdravenia vojenského i politického života impéria. Diocletianus patrí k najznámejším cisárom-reformátorom celej rímskej histórie. Dnes nevieme, či je autorom všetkých reforiem, ktoré mu pripisovali antickí autori aj moderní bádatelia, a ďalšou otázkou je, kedy a prečo sa podujal na také vážne a ďalekosiahle kroky. Dejiny nakoniec ukázali, že hoci všetky reformy neboli celkom úspešné,  ríša sa spamätala z dlhodobého šoku po polstoročí tzv. vojenskej anarchie.

Diocletianus

Antické zdroje nás informujú, že tento vojak sa stal cisárom v r. 284 v maloázijskej Nikomédii.  Jeho celé meno bolo Gaius Valerius Aurelius Diocles. Nový cisár zdedil impérium v zlom ekonomickom, politickom a vojenskom stave. Na severe ohrozovali ríšu Germáni, na juhu v Afrike robili nájazdy berberské kmene a na východe naberala sily Perzská ríša, ktorá mala svoje predstavy o hraniciach s Rímskou ríšou. Aj vo vnútri impéria sa vzmáhali nepokoje medzi zúboženými roľníkmi, ktorí doplácali na vojenské nepokoje. V r. 286 sa napríklad v Galii vzbúrili miestni roľníci tzv. bagaudi (bojovníci). O rok neskôr si uzurpoval cisárske kompetencie veliteľ rímskej flotily Carausius a ovládol Britániu, kde sa udržal celých šesť rokov.

Tetrarchia

ňDiocletianus sa rozhodol menovať za spoluvládcu Maximiana, schopného veliteľa, ktorý účinne zasahoval v Galii. Cisár ho povýšil na úroveň mladšieho spoluvládcu s titulom caesar a sám si nechal titul augustus. V r. 286 bol Maximianus menovaný za augusta a tým mala ríša dvoch rovnocenných panovníkov s presne vymedzenými sférami vplyvu – Diocletianus bol formálne nadradeným východným vládcom so sídlom v Nikomédii, Maximianus vládol západným provinciám väčšinou z Mediolana (dn. Miláno).  Rím pro forma ostal hlavným mestom ríše, ale ako sídelné mesto definitívne prestal byť zaujímavý.

V r. 293 pribudli ďalší dvaja spoluvládci s titulmi caesarov, ktorí mali pomáhať augustom pri vládnutí a neskôr ich vystriedať na tróne. Na východe sa caesarom stal Galerius so správou nad Ilýriou, Maximianovym caesarom bol Constantius Chlorus s cisárskymi právomocami v Galii. Ríša mala štyroch panovníkov – tento mocenský systém nazývame tetrarchia – vláda štyroch.

Tetrarchia mala svoje pravidlá, ktoré stanovil Diocletianus. Systém bol založený na princípoch zásluhovosti, rodinných vzťahoch a dobrovoľnom vzdaní sa moci po určitom čase. Každý augustus si adoptoval svojho caesara a zároveň ho oženil so svojou dcérou.  Po dvadsiatich rokoch vládnutia mali augustovia abdikovať a na ich miesto mali nastúpiť caesari, ktorí si zase menovali svojich caesarov atď.

Jednota tetrarchie sa prezentovala navonok rozličnými spôsobmi. Mohli by sme uviesť viac príkladov, ale azda najznámejší je v Benátkach. Je ním porfýrové súsošie tetrarchov vo vzájomnom objatí.  Iné výjavy concordie spoluvládcov sú v Thesalonikách (Solúne), kde sa zachoval monumentálny Galeriov oblúk s výjavmi vojnových ťažení cisárov Diocletiana a Galeria.

V mene štyroch vládcov sa vydávali vládne nariadenia a všetky zákony, ba dokonca aj nápisy na míľnikoch, ktoré sa vztyčovali od vzniku tetrarchie. Skoro sa však ukázalo, že tetrarchický systém nemal šancu na dlhodobé trvanie.

Dominát

Tetrarchovia  zlegalizovali absolutistickú formu vládnutia v Rímskej ríši. Hlavným predstaviteľom tejto politiky je práve Diocletianus.

„Jeho mravy boli však takéto: prvý dychtil po vyberaných šatách zo zlata, purpure a množstve perál na vyzdobenie nôh.  Hoci tieto vlastnosti prekračovali rámec občianskej slušnosti, predsa len boli lepšie ako tie ostatné. Totiž prvý sa, po Caligulovi a Domitianovi, nechal verejne oslovovať pane a dovolil seba zbožňovať a nazývať sa ako boh. Z týchto vecí zisťujem, aká je povaha tých najnižších ľudí, že nemajú mieru v pýche a ctižiadostivosti, keď dosiahnu najvyššie funkcie. V tomto prekročil mieru za starých čias Marius a v dnešnej dobe zase Diocletianus. Pretože duch, ktorý neochutnal moc, je rovnako nenásytný ako hlad odpočívajúceho človeka. Preto sa mi zdá čudné, že nobilite, ktorá pamätá na otcovský rod, viacerí pripisujú pýchu, hoci má nárok trochu sa vynímať nad ostatných za ťažkosti, ktoré musí prestáť. Pravda, tieto vlastnosti boli u Valéria zahalené viacerými dobrami. Pretože ten istý, ktorý sa nechal oslovať pane, konal ako otec. Je dostatočne známe, že ako múdry muž chcel dokázať, že krutosť skutkov je horšia ako len slov.“

Latinský text úryvku: http://www.thelatinlibrary.com/victor.caes.html#39

Diocletianus nebol prvým, kto sa nechal zaživa zbožňovať, ale novotou bolo oficiálne zakotvenie tohto systému. Cisár prijímal božské pocty tak, aby sa zachovali tradičné ceremoniálne zvyklosti cisárskeho Ríma (triumf), ktorými zdôraznil kontinuitu so slávnou rímskou minulosťou, ale pridal k nim nové, orientálne prvky:

• diadém: ozdoba hlavy, ktorú používali orientálni despoti,
• bozkávanie okraja cisárskeho plášťa tými, ktorí sa k nemu priblížili,
• v prítomnosti cisára musel rímsky občan namiesto tradičného pozdravu (salutatio) padnúť na zem (prostratio) a tým vyjadriť svoju podriadenosť vládcovi,
• adventus. Na verejnosti sa cisár ukazoval krátko, ale vždy s veľkou pompéznosťou a zakaždým to bola slávnostná ceremónia.

Diocletianus a kresťanstvo

Diocletianus prenasledoval kresťanov, zasadil im desiatu ranu, tú najbolestnejšiu.

Vďaka dvom kresťanským autorom máme k dispozícii opis príčin a priebehu prenasledovania. Tými autormi sú Lactantius a Eusebius.

Lactantius píše, že Diocletianus vydal nariadenie, ktoré zakazovalo slúžiť kresťanom vo vojsku, ak neobetovali bohom.

Tento zákon sa začal uplatňovať len v jednej zo štyroch ríšskych prefektúr – vo východnej. K organizovanému prenasledovaniu kresťanov ho vraj podnietil spoluvladár Galerius. V Nikomédii vyšiel 23. februára r. 303 edikt, ktorý mal viaceré neblahé konzekvencie pre kresťanov:

• všetky kresťanské spoločenstvá postavili mimo zákona,
• všetky kresťanské domy a chrámy mali byť spálené,
• kresťania strácali právnu ochranu,
• mohli byť mučení,
• nikto z nemohol dosiahnuť spravodlivý súd, ak predtým nevykonal pohanskú obetu.

„Na ďalší deň bol vydaný edikt, ktorým sa zariadilo, aby ľudia onoho náboženstva stratili všetku česť a dôstojnosť, aby podliehali mučeniu, nech už pochádzali z akéhokoľvek stavu alebo vrstvy, aby proti nim platila každá žaloba a sami aby nemohli žalovať ani vo veci bezprávia ani cudzoložstva ani krádeže, a napokon aby nemali ani slobodu slova. Tento edikt, hoci nie právom, ale s veľkou odvahou ktosi strhol a roztrhal, pričom s výsmechom povedal, že tu majú byť vyvesené víťazstvá Gótov a Sarmatov. Ihneď ho zatkli a nielen mučili, ale aj podľa zákona vlastne piekli a nakoniec upálili, on pritom prejavil obdivuhodnú trpezlivosť.“

Stupňovanie represívnych opatrení proti kresťanom

2. edikt: V lete vyšiel druhý edikt, ktorý nariaďoval zatknúť kresťanských kňazov a mučiť ich, ak nevykonajú pohanskú obetu.

3. edikt: Na jeseň sa prenasledovanie ešte zostrilo. V poradí tretí edikt vyhlásil všeobecnú amnestiu pre tých, ktorí obetujú bohom, ale mučenie a smrť tým, ktorí to odmietnu. Nastalo veľké krviprelievanie v troch prefektúrach okrem galskej. Obzvlášť intenzívne bolo v Egypte.

Umučenie sv. Sebastiana, ktorý bol popravený za Diocletiana Na začiatku r. 304 Diocletianus vydal proti kresťanom štvrtý, tzv. krvavý edikt, ktorý prikazoval všetkým obyvateľom ríše obetovať bohom pod hrozbou trestu smrti.

Prenasledovania sa však minuli svojim účinkom a autori protikresťanských opatrení nedosiahli svoje ciele. Najkrvavejšie prenasledovanie sa skončilo neúspešne, pretože štát ani nemal dostatok prostriedkov na dôsledné dodržiavanie ediktov vo všetkých častiach ríše.

Formálne sa skončilo prenasledovanie ediktom bolestne zomierajúceho cisára Galeria v r. 311, ale na východe (okrem balkánskych provincií, kde vládol Galerius) pokračoval v tvrdých perzekúciách Maximinus Daia. Svoju protikresťanskú politiku skončil krátko pred svojou smrťou, tesne potom, ako ho v r. 313 porazil Licinius.

Cenová regulácia

Veľkým problémom konca 3. st. bola ustavičná devalvácia mincí. Diocletianus to riešil, resp. to chcel riešiť ediktom o maximálnych cenách tovaru a miezd  (v latinčine lex de pretiis rerum venalium). Edikt je datovaný do r. 301 a veľmi dobre sa zachoval. Archeológovia ho našli na takmer na štyridsiatich kamenných nápisoch po celej ríši.

„Kto je totiž takého otupeného srdca a ľudskému citu vzdialený, aby nemohol vedieť, ba dokonca by ani nepocítil, že ceny tovarov, ktoré sa predávajú na trhoch, alebo sa denne v mestách s nimi obchoduje, tak vysoko stúpli, že neskrotená túžba po koristi sa nedá zmierniť ani hojnosťou tovarov, ani úrodnosťou rokov?“

Aj napriek prísnym trestom však zákon nemal úspech a ľudia ho odmietli rešpektovať. Pokus o centrálne riadenie trhu nevyšiel, pretože sa nerešpektovali hospodárske a kultúrne rozdiely v jednotlivých provinciách.

Edikt nám poskytuje mnohé užitočné informácie o životných nákladoch obyvateľov daného obdobia. Vieme stanoviť, aké boli vzťahy medzi jednotlivými mincami v r. 301.

Hodnota mincí (v texte sa udávala v denároch):

• Jeden aureus/solidus mal hodnotu 1200 denárov
• jeden stieborný argenteus sa rovnal 100 denárom,
• za jeden nummus dostal človek 25 denárov,
• za jeden radiatus päť denárov
• za jeden laureatus dva denáre.

Staviteľstvo

Žiadne problémy v hospodárstve, či už inflácia, devalvácia, vojenské výdavky alebo pustošenie barbarmi neodradili Diocletiana od monumentálnych staviteľských projektov. Svedčia o tom jeho kúpele v Ríme alebo veľkolepý palác v Splite, čo bezpochyby vyžadovalo obrovské finančné prostriedky. Kresťanskí autori mali ďalší dôvod, aby mohli kritizovať vládu veľkého prenasledovateľa kresťanov:

„Navyše mal (Diocletianus) nekonečnú túžbu budovať, ktorá viedla k rovnako nekonečnému žmýkaniu provincií, aby sa získali robotníci, remeselníci, nákladné vozy a čokoľvek  nevyhnutné pre stavebné práce. Tu budoval baziliky, tam cirkus, mincovňu, zbrojársku dielňu, tu budoval dom pre svoju ženu, inde zasa jeden pre dcéru…“

Vojsko

Vojsko malo podstatný význam pri organizácii štátu a Diocletianus ako aktívny reformátor nemohol obísť ani túto zložku:

• posilnil význam jednotiek vo vnútrozemí, tzv. comitatenses. Tie mohli byť podľa naliehavosti premiestňované do oblastí vojenských alebo civilných nepokojov.
• zvýšil sa počet vojakov osobnej cisárovej stráže, tzv. protectores a scholae, a ripenses, či palatini, ktorí mali svoje kasárne v sídelných mestách tetrarchov.
• zdokonalila sa štruktúra statickej hraničnej obrany, tzv. limitanei.

Diocletianus podporoval budovanie ciest. Na východe tak vznikla relatívne hustá cestná sieť, tzv. strata Diocletiana.  Táto sieť vznikla hlavne na hranici s mocnou Perzskou ríšou, kde chýbali prirodzené prírodné prekážky, ako sú rieky a vrchy. Cesty spájali reťaz pevností a opevnených miest vzdialených medzi sebou približne 30 km. Strata Diocletiana sa tiahla medzi severovýchodnou Arábiou a Palmyrou až k Eufratu.

Administratívna reforma

Veľmi dôležitá reforma sa uskutočnila v administratíve ríše. Diocletianus rozdelil územie na menšie administratívne jednotky, ktoré dávali ústrednej moci lepšie možnosti na kontrolu a efektívnu správu. Počet provincií sa zväčšil na dvojnásobok – zo štyridsaťosem na vyše sto. Na čele provincií stáli osoby, ktoré boli pozbavené vojenských kompetencií – boli to praesides alebo correctores (v prípade Itálie). Týchto úradníkov tetrarchovia dosadzovali sami a teda sa mohli do veľkej miery spoľahnúť na ich oddanosť.

Vytvorenie diecéz, väčších celkov, ktoré sa skladali z viacerých provincií, patrí medzi najtrvalejšie Diocletianove reformy. Diecéz bolo spolu dvanásť:

• tri v Ilýrii (Pannoniae, Moesiae, Thracia),
• šesť na západe (Britanniae, Galliae, Viennensis, Hispaniae, Africa, Italia) a
• tri na východe (Asiana, Pontica, Oriens).

Správcami provincií boli vicarii pretoriánskych prefektov. Títo mali na starosti civilné aj vojenské záležitosti. Dohliadali na stanovenie a výber daní (annona).

Diocletianus sa podrobil systému, ktorý sám vytvoril a dobrovoľne sa vzdal moci. Na dôchodok sa odobral do svojho rozľahlého až monumentálneho sídla v meste Spalatum na pobreží Jadranského mora. Tam aj zomrel, pravdepodobne 3. decembra roku 311.

Cisár Constantinus prekonal svojho predchodcu nielen v reformnom úsilí, ale aj v moci, ktorú dosiahol. Preslávil sa ako prvý cisár, ktorý začal aktívne podporovať kresťanov a svoje meno na dlho vtlačil do nového hlavného mesta, ktoré sa stalo symbolom rímskej moci až do r. 1453.

Tabuľka tetrarchie od porady v Carnunte až po bitku pri Mulvijskom moste:

Dátumy	Východ			Západ		Poznámky
	Augustus Iovius	Caesar Herculius		Augustus Iovius	Caesar Herculius
Koniec r. 308	Porada v Carnunte s Diocletianom. Predpokladaná schéma novej tetrarchie nepočítala s Maxentiom a Maximianom. Návrh vyzeral takto:
	Galerius	Maximinus Daia	Licinius, Constantinus
Začiatok r. 309	Po porade sa situácia skomplikovala. Nakoniec v ríši vládli 4 oficiálni panovníci a 3 uzurpátori: augustovia Galerius a Licinius a ich caesarovia Maximinus Daia a Constantinus. Uzurpátormi boli Maximianus v Galii , Maxentius v Ríme  a L. Domitius Alexander v Afrike.
júl 310	Galerius (Thrácia), Licinius (Panónia), Maximinus Daia (Sýria)		Constantinus (Galia), Maxentius (Itália)			Maximianus spáchal samovraždu po tom, ako ho na juhu dn. Francúzska vojensky porazil Constantinus. L. Domitius Alexander porazený Maxentiom.
apríl/máj 311	Galerius zomiera
október 312	Bitka pri Mulvijskom moste o nadvládu na západe. Constantinus zvíťazil nad Maxentiom. Na východe augustovia Galerius a Licinius.

Veľký a podstatný krok k zvrchovanej moci učinil Constantinus pri Mulvijskom moste dňa 28. októbra r. 312. Stretli sa tu vojská Maxentia (ovládal Itáliu) a Constantina (panovník Galie). Tento dátum mal v sebe symboliku pre Maxentia, pretože bol výročným dňom jeho nástupu na trón, čo považoval za dobré znamenie. Krviprelievaniu nedokázala zabrániť ani skutočnosť, že vodcovia nepriateľských armád boli švagrovia – Constantinus mal za ženu Maxentiovu sestru Faustu.

Zázračné zjavenie pred bitkou

Constantinovi pomohol zázrak, ktorý sa mu vraj zjavil ešte pred bitkou. O tomto slávnom zjavení vieme od dvoch antických autorov, Lactantia a Eusebia.   Pred bitkou mal Constantinus vraj sen, v ktorom sa mu zjavil Ježiš Kristus. Ježiš mu rozkázal umiestniť na štíty vojakov labarum – symbol zo začiatočných písmen mena Kristus – chí (x) a ró (p). Podľa Eusebia dokonca zjavenie nevidel len cisár, ale aj celé jeho vojsko. Všetci vraj videli na oblohe svetelný kríž a pri ňom nápis „Pod týmto znamením zvíťazíš“.

Priebeh bitky bol neočakávaný a prekvapivý. Namiesto toho, aby Maxentius čakal svojho nepriateľa v dobre opevnenom Ríme, vytiahol so svojou armádou pred hradby, k Mulvijskému mostu. Azda to bol prejav neprimeranej Maxentiovej sebadôvery, ktorý sa opieral o počty vojsk. Tie hovorili v jeho prospech. Constantinus však oveľa lepšie zvládol stratégiu bitky, zatlačil Maxentiovych vojakov cez most na druhú stranu Tiberu, pričom v tlačenici a panike zahynul aj Maxentius. Jeho hlavu potom Constantinus víťazne ukazoval obyvateľom Ríma.

Film o bitke pri Mulvijskom moste: http://www.youtube.com/watch?v=KErzGyFMQmY&feature=related

Constantinus ovládol Rím a celý západ ríše. Vo večnom meste mu senát odhlasoval postavenie víťazného oblúka, ktorý je dodnes jednou z najlepšie zachovalých antických pamiatok v Ríme.  Zaujímavé je to, že sa v nápisoch na ňom nespomínajú Constantinove zázračné zjavenia ani pomoc kresťanského Boha, o ktorých písali Lactantius a Eusebius.

Hlavný nápis je dodnes dobre čitateľný:

IMP · CAES · FL · CONSTANTINO · MAXIMO · P · F · AVGUSTO · S · P · Q · R · QVOD · INSTINCTV · DIVINITATIS · MENTIS · MAGNITVDINE · CVM · EXERCITV · SVO · TAM · DE · TYRANNO · QVAM · DE · OMNI · EIVS · FACTIONE · VNO · TEMPORE · IVSTIS · REM-PVBLICAM · VLTVS · EST · ARMIS · ARCVM · TRIVMPHIS · INSIGNEM · DICAVIT

Preklad nápisu: „IMPERÁTOROVI CAESAROVI FLAVIOVI CONSTANTINOVI, NAJVÄČŠIEMU, ZBOŽNÉMU A POŽEHNANÉMU AUGUSTOVI: PRETOŽE ON, NA PODNET BOŽSTVA A VEĽKOSŤOU SVOJEJ OSOBNOSTI ZBAVIL NARAZ ŠTÁT TYRANA A VŠETKÝCH JEHO SPOJENCOV, PROSTREDNÍCTVOM SVOJHO VOJSKA A SPRAVODLIVOU MOCOU ZBRANÍ, SENÁT A ĽUD RÍMA VENOVAL TENTO OBLÚK OZDOBENÝ TRIUMFAMI.“

Milánsky edikt

Vo februári r. 313 sa v Mediolane stretli Constantinus a Licinius, aby riešili mocenské i náboženské záležitosti. Tu vydali azda najznámejší dokument neskorej antiky – tzv. milánsky edikt, resp. reskript. Milánsky edikt bol oveľa priaznivejší k vyznávaniu kresťanského náboženstva ako predchádzajúci Galeriov. Kresťania dostali slobodu podporenú právami, na ktoré boli zvyknuté pohanské kňazské kolégiá. Mali sa im vrátiť všetky zhabané majetky bez nároku na kompenzáciu súčasným majiteľom. Tento dokument ešte neudeľoval výhody kresťanskému spoločenstvu ani nepovyšoval kresťanstvo na štátny kult. Text ediktu zachoval Lactantius:

„Navyše sme sa rozhodli, že toto by sa malo nariadiť s ohľadom na komunitu kresťanov, totiž, ak ktokoľvek v minulosti nadobudol z našej pokladnice alebo od kohokoľvek iného tie miesta, na ktorých sa predtým zvykli stretávať kresťania (o ktorých boli inštrukcie v listoch predtým poslaných tvojmu úradu), majú sa vrátiť kresťanom tie isté miesta bez vyplatenia alebo nároku na odškodné, a to bez akéhokoľvek vykrúcania alebo zdvojeného predaja.“

Cézaropapizmus

Constantinus si nárokoval zásahy do organizačných i vieroučných záležitostí cirkvi. V dejinách rímskeho cisárstva totiž bolo samozrejmé, že najvyšší vládca je aj najvyšším kňazom. Vzťah štátu a cirkvi sa formoval pomaly, postupne, s veľkými chybami aj omylmi. Constantinus mal záujem na jednotnom kresťanstve, ktoré by mohlo byť oporou vládnucej moci, ale rýchlo zistil, že vo vnútri kresťanského spoločenstva sú vážne konflikty. Najvážnejším z nich bola ariánska heréza, ktorú chcel vyriešiť tým, že sám bol jedným z organizátorov a iniciátorov prvého ekumenického koncilu v Nicei v r. 325.

Aby dosiahol jednotu v cirkvi, neváhal použiť mocenské prostriedky, včítane vojenského zásahu. Ukázal to na prípade donatistov, radikálnej sekty „pravoverných“ v severnej Afrike. Na druhej strane štedro obdarovával „štátnu“ cirkev, čím zrejme chcel dosiahnuť jej lojalitu. Constantinus konal konkrétne, o čom svedčí Codex Theodosianus:

• kresťanských kňazov oslobodil od kuriálnych povinností,
• udelil biskupom súdne právomoci i právo dediť cirkevný majetok,
• vyhlásil svätenie kresťanskej nedele,
• zrušil trest smrti ukrižovaním,
• zadarmo dával cirkvi k dispozícii štátnu poštu,
• podporoval stavby kresťanských chrámov, vďaka čomu sa začala vo väčšej miere rozvíjať kresťanská sakrálna architektúra.

Desiatky monumentálnych chrámov sa stavali vo všetkých väčších mestách v celej ríši .

Virtuálna prehliadka dnešnej lateránskej baziliky: http://www.vatican.va/various/basiliche/san_giovanni/vr_tour/index-en.html

Constantinus vládcom Západu aj Východu

Mocenská situácia v ríši bola na prvý pohľad jednoduchá. Na západe vládol Constantinus, na východe Licinius. Relatívny pokoj trval nasledujúce desaťročie, kým ambiciózny Constantinus nezískal odvahu zasiahnuť aj proti svojmu poslednému konkurentovi moci. V r. 325 obvinil Licinia z prípravy novej vojny a v podstate bez problémov ho porazil a popravil.  V r. 337 mala Rímska ríša po polstoročí opäť jedného cisára.

„Tak sa moc nad rímskym svetom dostala do rúk dvom mužom, ktorí aj napriek tomu, že boli medzi sebou príbuzensky spriaznení prostredníctvom Flaviovej (rozumej: Constantinovej) sestry vydatej za Licinia, kvôli rozdielnym povahám dokázali spolu vychádzať sotva tri roky. Totiž Constantinovi boli veľmi vlastné veľké veci, kým Licinius mal len šetrnosť, aj to skúpu. Napokon Constantinus poskytol všetkým nepriateľom pocty, majetky aj ochranu a prijal ich medzi svojich, ba dokonca bol taký veľkodušný, že ako prvý odstránil starobylý strašný trest smrti ukrižovaním a lámaním nôh. Preto ho považovali za zakladateľa ríše či boha. Na druhej strane Liciniovi nestačilo ani to, že nevinní ľudia a vznešení filozofi sa mučili ako otroci. Aj keď bol zjavne rozdrvený vo viacerých bitkách, zdalo sa, že je veľmi ťažké úplne ho poraziť a navyše sa kvôli rodinným vzťahom vytvorila koalícia cisárov, pričom za cézarov boli ustanovení Flaviovi synovia Crispus a Constantinus a Liciniov syn Licinianus. Lenže táto koalícia sotva mohla dlho vydržať a ukázalo sa, že ani neprinesie novým vládcom šťastie, pretože v tých mesiacoch sa zatmením slnka poškvrnil deň. A tak sa po šiestich rokoch porušil mier pri Thrácii a Licinius ustúpil do Chalcedonu. Tam si pribral za pomocníka a spoluvládcu Martiniana a spolu s ním bol zabitý. Takto sa ríša začala spravovať jedným človekom, hoci jeho deti si ponechali tituly Caesarov.“

Reforma vo vojsku

Constantinus  zvýraznil rozdiel medzi pohraničným a poľným vojskom. Niektorí antickí autori považovali túto reformu za nešťastnú, pretože vraj zmenšil počty vojakov na hraniciach a posilnil mobilné jednotky, ktoré však sídlili v blízkosti rímskych miest. Tieto potom trpeli mnohé náklady pobytu vojsk. Takto to videl Zosimus:

„Constantinus zrušil túto bezpečnosť (t.j. silnú hraničnú obranu)  tým, že odstránil väčšinu vojska z hraníc a  umiestnil ich v mestách, ktoré nepotrebovali pomoc. Takto odňal ochranu tým, ktorých obťažovali barbari, a  pokojné mestá ponechal násiliu vojakov, takže odteraz  mnohé spustli. Vojakom dovolil, aby sa stali zmäkčilými v dôsledku zábav a pohodlného života.“

Tabuľka najvyšších vojenských hodností:

Najvyššie vojenské hodnosti	Magister militum	Veliteľ vojska, generál	Dvaja najvyšší velitelia boli prítomní (praesentales) na dvore cisára v Konštnatínopole. Jeden bol generálom pechoty (magister peditum), druhý generálom jazdectva (magister equitum).  Ostatní magistri militum velili v rôznych častiach ríše.
	Comes domesticorum	Veliteľ cisárovej telesnej stráže	Telesná stráž pozostávala tradične z elitných vojakov. (Constantinus zrušil prétoriánske gardy a nahradil ich oddielmi zvanými scholae palatinae.)
	Dux, Comes rei militaris	Veliteľ oddielu	Duces, či comites velili oddielom pohraničného vojska –  alebo určitej diecéze.

Film o Constantinovej armáde: http://www.youtube.com/watch?v=PUmgRHn9H2g&feature=related

Constantinov solidus

To, čo sa Diocletianovi nepodarilo, úspešne zvládol Constantinus. Posilnil a upevnil hodnotu mincí. Boli nimi:

• zlatý solidus (obsahoval 4,55 g zlata)
• strieborná siliqua (2,27 g striebra), pomer zlata a striebra bol stanovený 1:24,
• medená minca follis bola v pevnom vzťahu ku zlatým a strieborným minciam.

Hodnotné mince posilnili ekonomiku ríše a tým aj vojsko a obranyschopnosť. Vojaci dostávali plat v minciach namiesto naturálií. Zlatý solidus sa stal hodnotnou menou na dlhé stáročia – vo východnej ríši sa ňou platilo do 11. storočia.

Mince za vlády Constantina Veľkého: http://www.constantinethegreatcoins.com/

Administratívne členenie ríše za Constantina:

O tom, ako cisár usporiadal správu ríše po administratívnej stránke vieme z dokumentu, ktorý je známy pod menom Notitia dignitatum. Tento zdroj však vyvoláva množstvo pochybností, jednak z viacerých protirečení, ktoré obsahuje, jednak zo skutočnosti, že bol napísaný až sto rokov po vláde Diocletiana. Nevieme presne rozlíšiť Diocletianove a Constantinove reformy, nehovoriac o ostatných tetrarchoch. Ďalším prameňom o administratíve ríše je okrem Notitia dignitatum aj rukopis zo 7. st., ktorý poznáme pod menom Laterculus Veronensis (Verónsky súpis).

Notitia dignitatum: http://www.pvv.ntnu.no/~halsteis/notitia.htm

Constantinus zvýšil počet Diocletianovych diecéz na 15. Novotou boli štyri prefektúry,  ktoré takmer kopírovali hranice území tetrarchie.

1. Východná (Oriens),
2. Ilýrska,
3. Italská a
4. Galská.

Na čele týchto celkov stáli vysokí úradníci zvaní prefekti, po latinsky praefecti praetorio.

Úrady územného členenia:

Praefectus praetorio	Prefekt	Stál na čele najvyššej územnej samosprávy,  jednej zo štyroch ríšskych prefektúr, mal  najvyššie finančné aj súdnické právomoci na  jej území. Zabezpečoval vyberanie daní aj zásobovanie vojska, hoci sám nemal vojenské právomoci.
Vicarius praefecti praetorio	Vikár (zástupca prefekta)	Podliehal prefektovi, spravoval menší územný celok, diecézu. Ich počet bol 12 – 15. Každá diecéza pozostávala z niekoľkých provincií, na čele ktorých boli praesides,  correctores, proconsules.
Praefectus Urbi	Prefekt Mesta	Úrad samosprávy Ríma, stál v čele senátorskeho stavu. Stal sa symbolom republikánskych tradícií, pretože ako jediný štátny úradník smel oficiálne nosiť tógu.

Na hraniciach dnešného územia Slovenska bola Panónska diecéza. Tá mala podľa Veronského súpisu provincií (6) sedem provincií:

1. Dolná Panónia,
2. Sávska,
3. Dalmácia,
4. Valéria,
5. Horná Panónia,
6. Pobrežné Norikum,
7. Stredomorské Norikum.

Konštantínopol

Constantinus založil nové hlavné mesto, ktoré od samého začiatku nieslo jeho meno. Dá sa povedať, že to bolo správne rozhodnutie, ktoré zabezpečilo svojmu zakladateľovi slávu  a východnej časti impéria neohrozené sídlo vládnych úradov na dlhé storočia až do vrcholného stredoveku. Konštantínopol (lat. Constantinopolis) sa stal vo veľmi krátkej dobe luxusným a veľkolepým cisárskym sídlom a symbolom novej, kresťanskej éry.

Hranice nového hlavného mesta Constantinus vytýčil 8. novembra r. 324 na území starej gréckej kolónie Byzantion. Pôvodne sa mesto malo nazývať „nový Rím“, ale už od samého začiatku sa vžilo pomenovanie „Constantinovo mesto“.

Konštantínopol vyrástol na strategicky položenom mieste, ktoré spájalo Európu s Áziou, umožňovalo v porovnaní s inými sídelnými mestami lepší prístup k dôležitým balkánskym provinciám i k nebezpečnej a rozmáhajúcej sa Perzskej ríši. Mesto mohlo ideálne kontrolovať námornú dopravu zo Stredozemného do Čierneho mora.

11. mája r. 330 sa konala oficiálna slávnosť založenia mesta. Constantinus mesto zasvätil „Bohu mučeníkov“. Od začiatku bolo teda jasné, že ide o kresťanskú metropolu, ktorá mala symbolizovať novú éru kresťanstva.

A.D. 335-336
18mm    2.7 gm
Obv. CONSTANTI-NOPOLIS
RIC VII  Aquileia 137    r4

Počet obyvateľstva v Novom Ríme veľmi rýchlo rástol. V priebehu 4. st. narástol až na 400 tisíc. Constantinus a jeho nasledovníci budovali veľkolepé paláce, monumentálne chrámy, obrovské štadióny. V meste si budovali svoje obydlia vysokí úradníci aj vojenskí hodnostári, bohatí obchodníci a vôbec všetci ľudia, ktorí mali vplyv a bohatstvo.

Stručný opis najvýznamnejších budov v Konštantinopole

Cisársky palác. Bol komplexom viacerých budov, ktoré stáli na pahorku priamo nad hipodromom. Veľkou vymoženosťou pre cisársku rodinu bol priamy prístup z paláca do cisárskej lóže v hipodrome (kathisma). Hlavnú bránu do paláca zdobil reliéf zobrazujúci Constantina a jeho synov ako víťazia nad veľkým drakom. Palác, na mieste ktorého dnes stojí Modrá mešita bol domovom pre niekoľko stovák členov cisárskej rodiny a služobníctva. Už dva roky po jeho postavení sa v ňom napr. narodil budúci cisár Julianus Apostata.

Hipodrom. Jedna z monumentálnych stavieb rímskeho staroveku, centrum športového i politického zápolenia. Začal ho stavať už Septimius Severus, ale dokončil a zväčšil ho až Constantinus. Jeho rozmery boli úctyhodné – 480 m dlhý a 120 m široký. Zmestilo sa v ňom okolo 80 tisíc divákov. Uprostred hipodromu sa nachádzal tzv. Hadí stĺp dovezený zo slávnych Delf, egyptský obelisk (ten vztýčil neskôr až Theodosius Veľký) a tzv. Constantinov kolos. Dnes na jeho mieste vedie moderná cesta, ale stále tam stoja vyššie menované stĺpy.

Filmová dokument o hipodrome: http://sciencestage.com/v/6071/byzantine-empire-hippodrome-of-constantinople-sultanahmet.html

Aquadukt. V priebehu 4. st. bol dobudovaný akvadukt, ktorý mal podľa rečníka Themistia dĺžku viac ako 180 km. Zásobovanie vodou bolo účinné a spoľahlivé aj vďaka obrovským cisternám, ktoré stáli na kopcoch v meste.

Augusteion. Bolo to vlastne hlavné námestie, niečo podobné ako Forum Romanum. Po jeho stranách sa nachádzala budova senátu, mestských kúpeľov a súdnej baziliky. Na severnej strane námestia začínal sakrálny priestor lemovaný významnými kresťanskými bazilikami.

Hagia Sophia. Základy tejto gigantickej baziliky položil Constantinus v r. 326, ale práce na nej skončili až za jeho syna Constantia II. Chrám bol zasvätený Kristovi, personifikovanému ako „Svätá múdrosť“ (gr. Hagia Sofia). V r. 404 ju pohltil oheň, ale do desiatich rokov ju obnovil Theodosius II. Chrám bol však znovu zničený v r. 532, počas vzbury Niká a do dnešnej podoby (ak neberieme do úvahy, že je dnes moslimskou mešitou) ju zrekonštruoval cisár Justinianus.

Hagia Eirene. Chrám „Svätého mieru“. Neďaleko Hagie Sophie, na akropole starého Byzantia, Constantinus vystaval chrám na pamiatku mieru, ktorý bol výsledkom jeho víťazstva nad Liciniom. Kým sa nedostavala Hagia Sophia, slúžil tento chrám ako hlavná mestská bazilika.

Hagioi Apostoloi. Tento chrám stál na najvyššom pahorku v meste a bolo ho vidno až z Bosporu. Constantinus chcel, aby tu bolo pochované jeho telo po smrti.[18] Chrám Svätých Apoštolov uzatvára trojicu najdôležitejších sakrálnych stavieb v meste za čias Constantina Veľkého.

Iné významné stavby, ktoré dal postaviť Constantinus okrem Konštantínopola na území celej ríše

Rím: Constantinov oblúk, Santa Constanza (mauzóleum dcéry Constantiny), Constantinova bazilika, Constantinove kúpele, kúpele Heleny (matky), bazilika sv. Petra, bazilika sv. Pavla, bazilika sv. Jána.

Betlehem: Chrám Narodenia, ktorý dala vybudovať Helena, Constantinova matka okolo r. 333. Po vypaléní v r. 529 ho dal rekonštruovať a vystavať Justinianus I.

Jeruzalem: Chrám Sv. hrobu, ktorý dala postaviť Helena na Constantinov pokyn, pod vedením jeruzalemského biskupa Makaria v r.325/6. Zničil ho oheň v r. 614. Odvtedy prešiel mnohými rekonštrukciami a modifikáciami.

Arles: Kúpele.

Trevír: bazilika, pôvodne určená ako Constantinova trónna sála (jedna z najväčších stavieb celej neskorej antiky).

Daňový systém

Zdaňovanie sa konalo na základe majetkového cenzu, ktorý sa robil každých päť rokov a od r. 312 každých pätnásť rokov. Administratívne celky i jednotlivci mali presne stanovené peňažné aj naturálne dávky. Hoci sa zdalo, že daňový systém je dobre prepracovaný, mal svoje slabiny. Najväčším problémom bol princíp, že dane sa viazali na zdroje a teoretické možnosti ich využitia, nie na skutočne vyprodukované komodity. Každá neúroda, barbarské plienenie, choroba, smrť a podobne boli teda pre daňovníkov veľkým postrachom. Našťastie bolo možné žiadať o daňové úľavy.

Constantinova smrť

Constantinova vláda bola jednou z posledných, kedy sa Rimanom úspešne darilo bojovať s barbarmi na Dunaji aj Rýne. Na východe dokonca pomýšľal na ofenzívu proti Perzskej ríši, ktorá za vlády Sapora II. obsadili Arméniu. Svoj úmysel však Constantinus nemohol doviesť do konca, pretože v r. 337 zomrel.

„Tak teda, v tridsiatom druhom roku svojej vlády, keď už (sám) vládol celému svetu trinásť rokov, zomrel ako šesťdesiatdvaročný, počas pochodu proti Peržanom, ktorí obnovili vojnový stav. Zomrel v kraji zvanom Achyrona blízko Nikomédie.“

Flavius Claudius Julianus (r. 361 – 363) sa preslávil ako vzdorovitý, naivný a zároveň samostatne mysliaci imperátor, ktorý sa nebál ísť proti prúdu. Julianus chcel obnoviť kult starých pohanských božstiev v čase, kedy kresťanstvo nezadržateľne nastúpilo svoju víťaznú cestu. Preto dostal už od svojich kresťanských súčasníkov prívlastok Apostata – Odpadlík.

Odmietol konformitu aj v iných sférach. Ako cisár opustil vládcovský štýl svojich predchodcov charakterizovaný monumentálnym zjavom panovníka – boha a vydržiavaním obrovského a nákladného dvora. Pravdepodobne to vychádzalo z jeho prirodzeného odporu k luxusu a k telesným pôžitkom. Viackrát tiež deklaroval svoju predstavu o ideálnom panovníkovi, ktorý mal mať tradičné rímske cnosti, veľkú odvahu a schopnosť približovať sa k občanom. Takými boli podľa neho Alexander Veľký a Marcus Aurelius.

Julianus byl výstredný panovník. Napríklad mnohí jeho súčasníci nechápali, že Julianus pravidelne navštevoval zasadnutia senátu v Konštantínopole a navyše tam mával aj rečnícke prejavy. Podľa cirkevného historika Socrata to vraj nebolo slýchať od čias Julia Caesara. Takéto veci by sa nikdy nemohli stať za jeho predchodcov.

Ešte odvážnejším Julianovym skutkom bolo prepustenie celého zástupu kuchárov, holičov a eunuchov, ktorí tvorili veľkolepú dvorskú kulisu za Constantia. Libanius dokonca hovorí o tisíckach týchto sluhov. Zakročil tiež veľmi rázne proti byrokracii. Predovšetkým zredukoval počet nenávidených tajných agentov (agentes in rebus) a veľmi vplyvných sekretárov. Postaral sa aj o to, aby nebola zneužívaná štátna pošta (cursus publicus) tým, že obmedzil množstvo osôb, ktoré mohli jej vymoženosti využívať.

Moderný človek by politiku znižovania štátnych výdavkov a približovania sa k občanovi určite ocenil, ale v druhej polovici 4. st. sa od cisára očakával iný zjav. Mnohí považovali Julianovo žoviálne správanie na verejnosti za lacné a nehodné cisára. V Antiochii dokonca zakúsil verejný výsmech a celkové odmietnutie modelu cisára-občana.

Ako sentimentálny a snáď i trochu naivný panovník sa prejavil aj vo svojom vzťahu k mestám, ktoré v minulosti tvorili politickú a ekonomickú základňu rímskej slávy, za jeho čias však trpeli pod čoraz ťažšími bremenami. Podporu mestám chápal ako vyzdvihnutie klasickej helenistickej kultúry a tradičných rímskych hodnôt.

Codex Theodosianus obsahuje niekoľko zákonných nariadení, ktorými Julianus reguloval povinnosti a úľavy obyvateľom miest. Najchúlostivejším problémom miest v 4. st. bola služba v mestských radách, ktorú tvorili dekurióni (curiales, decuriones). Na nich ležala zodpovednosť za riadne odvádzanie daní a fungovanie životne dôležitých inštitúcií miest. Keďže dekurióni museli každý nedostatok verejných financií zaplatiť vlastnými zdrojmi, ich status bol nezávideniahodný. Pokiaľ to bolo možné, a v mnohých prípadoch aj protizákonné, dekurióni unikali službe a tak sa len zväčšovala záťaž na tých, ktorí v službe museli ostať. Riešení našiel Julianus niekoľko. Zväčšil počet dekuriónov v mestských radách a zrušil mnohé výnimky, ktoré umožňovali uniknúť zo služby. Dekuriónom vrátil majetky a dane, ktoré im skonfiškovali Constantinus a Constantius II. Veľkou úľavou pre dekuriónov bolo zrušenie chrysargonu(mimoriadnej dane v striebre a zlate), okrem toho umožnil platiť aurum coronarium ako dobrovoľný, nie povinný príspevok.

Náboženská politika

Julianus sa v náboženskej oblasti rozhodol ísť proti prúdu. Do dejín vstúpil s prívlastkom Apostata – Odpadlík. Prečo sa odklonil od štátom preferovaného náboženstva a de facto od celej svojej rodiny, ktorá bola kresťanská, sa možno len domnievať. Sám bol vychovávaný kresťanmi, ale zároveň ako každý lepšie situovaný kresťan v tej dobe dostal  klasické grécke vzdelanie v Aténach, kde sa nadchol pre novoplatónsku filozofiu a rečnícke umenie. Julianov príklon k pohanstvu mohli determinovať  viaceré životné okolnosti. Jeho život bol od detstva neustále v nebezpečenstve, pretože bol potomkom nepriamej vetvy constantinovského rodu, čo bolo osudné pre jeho otca aj brata, ktorí zomreli násilnou smrťou za vlády kresťanských panovníkov. Julianus bol svedkom neľútostných bojov vnútri už nie prenasledovaného, ale vládnuceho náboženstva, ktoré hľadalo svoju ortodoxiu v konfrontácii s početnými herézami.

Nie je celkom isté, kedy sa Julianus po prvýkrát na verejnosti prejavil ako pohan. Podľa Ammiana to bolo až vtedy, keď bol Constantius už mŕtvy a Julianus zasadol na trón v Konštantínopole. Niektoré Julianove listy však naznačujú, že svoje sympatie k pohanskému kultu dal navonok už predtým.

V prvom rade znovu otvoril pohanské chrámy a mnohé z nich, zanedbané a zničené, reštauroval. Postaral sa aj o obnovenie pohanských tradičných rituálov. Julianovi však zjavne nešlo len o návrat k starým bohom a tradičnému klasickému náboženstvu. Zdá sa, že sa skôr usiloval o vytvorenie nového modelu pohanstva, ktorý by lepšie vyhovoval potrebám doby. Tomu nasvedčuje pokus o zmenu organizácie pohanských kňazských zborov. Podľa jeho listov je nám známe, že sa netajil svojou inšpiráciou kresťanskými ideálmi. Usúdil, že kresťania prosperovali hlavne vďaka svojmu zmyslu pre charitatívnu činnosť. Preto nariadil pohanským zborom zriadiť v každom meste školy, vystavať hospice a ubytovne pre pútnikov, kláštory pre mužov aj ženy, modlitebne a iné charitatívne inštitúcie. Kňazi mali opustiť politickú činnosť a pestovať prísnu morálku ako vzor pre ostatných veriacich. Hoci sa nechal inšpirovať kresťanstvom, jeho náboženské presvedčenie bolo založené na ideovom pozadí, ktoré čerpalo z novoplatonizmu a mithraistického náboženstva.

 

Voči kresťanom zasiahol rôznymi spôsobmi. Predovšetkým im odobral status privilegovanosti a vyhlásil toleranciu ku všetkým náboženstvám, a to aj ku kresťanským heretikom a schizmatikom. Povolal naspäť náboženských vyhnancov z exilu dúfajúc, že sa kresťania sami medzi sebou pobijú a zničia. Namiesto politiky deklarovanej náboženskej tolerancie však uskutočňoval aktívne politické zasahovanie v neprospech kresťanov. Otvorene a nepriateľsky zakročil voči kresťanským učiteľom. Iným známym plánom namiereným proti kresťanom, bol jeho úmysel znovu vybudovať Šalamúnov chrám v Jeruzaleme. Hoci sa to mohlo zdať ako Julianove vyjadrenie rešpektu voči starému monoteistickému náboženstvu, kresťania to okamžite pochopili ako útok proti sebe. Nakoniec sa tento plán neuskutočnil.

Julianus a Perzská ríša

V zahraničnej politike bol musel pokračovať v Constantiovom úsilí pri zabezpečení východných hraníc, ktoré ohrozovala silnejúca dynastia Sásanovcov na čele so Saporom II. Juliánova expedícia do Perzie patrí medzi vzrušujúce kapitoly neskororímskej histórie z viacerých dôvodov. Prvým je, že práve v boji proti Peržanom Julianus zomrel, a ďalšími sú záhady a nevyriešené otázky perzskej výpravy. Antické zdroje si pri opisoch Juliánovych motívov uskutočniť vojnovú výpravu na východ často protirečia, podobne sa rozchádzajú aj pri hodnotení príčin Julianovej smrti a celkovej úspešnosti výpravy.

Zdá sa, že Julianus prijal vojnu s Pežanmi ako svoju veľkú osobnú výzvu. Ako rímsky cisár, ktorý obdivoval činy Alexandra Veľkého, nemohol v ničom inom lepšie napodobniť svoj vzor ako víťazstvami nad Perziou. Podľa cirkevného historika Socrata si Julianus v zhode s pytagorovskou filozofiou dokonca myslel, že je reinkarnáciou veľkého macedónskeho dobyvateľa. Julianus chcel získať víťazstvo nad rešpektovaným susedom, čo by mu ako každému víťaznému cisárovi prinieslo popularitu a odpútalo pozornosť od iných problémov vnútri vlastnej ríše. Víťazstvo by mu len potvrdilo správnosť jeho odvážnej náboženskej politiky, umožnilo by mu interpretovať tradičné božstvá, o ktoré sa opieral, ako víťazné a prinášajúce slávu. Vlastne, v porovnaní s predchádzajúcim cisárom, Constantiom II., ktorý proti Peržanom neuspel, by sa Julianov triumf vynímal o to jasnejšie a skvelejšie.

Priebeh Julianovej vojenskej výpravy do Perzie máme vďaka Ammianovi Marcellinovi tak podrobne zdokumentovaný, ako u máloktorej antickej vojny. V 23. až 25. knihe svojich Dejín nám tento veľký Julianov „fanúšik“ opisuje vojenskú taktiku, všetky strategické úskoky, pohyby vojenskej flotily, jazdectva i pechoty s cieľom dobyť dôležité mesto Ktésifont. Potom opísal zlyhanie obrovskej 65 tisícovej Julianovej armády dobyť Ktesifont, ústup na sever pred Peržanmi a naostatok jeho smrť v dôsledku rany utŕženej v malej potýčke.

„Keď sa teda už utíšili, sám obšírne debatoval o vznešenosti duší s filozofmi Maximom a Priscom. Ako sa mu však rana na prebodnutom boku čoraz väčšmi rozzevovala a puchnutie žíl mu bránilo v dýchaní, za polnočnej hrôzy požiadal o pohár vody. Len čo ju vypil, celkom ľahučko vypustil dušu, a to v tridsiatom druhom roku svojho života.“

Julianus ako vojvodca zlyhal, alebo prinajmenšom spôsobil Rímskej ríši veľké straty. Víťazná zmluva z r. 299 prestala platiť a Peržania dosiahli to, o čo sa snažili už od čias Constantina Veľkého. Mladý rímsky imperátor spravil viacero chýb, na ktoré doplatil celý rímsky svet. Odmietol ponuky na mier aj vtedy, keď videl márnosť svojej snahy o dobytie Ktesifontu. Zrejme podcenil aj silu perzského vojska a sú náznaky, že sa dôsledne neinformoval o nepriateľskom území. Ammianus spomína, ako náhodne Rimania objavili tzv. trajánsky kanál, ktorý spájal Eufrat s Tigridom. Každopádne,  Julianus vojnu prehral a stálo ho to aj život. Kresťania sa mohli odvolať na jeho bezbožnosť ako na príčinu neúspechu. Po ňom už nenastúpil žiadny cisár, ktorý by sa chcel opierať o pomoc pohanských bohov. Čo je však zaujímavé a čo nemohli jeho súčasníci tušiť, je fakt, že nová ponižujúca mierová zmluva zabezpečila Rimanom mier na východnej hranici až do konca 5. st., a to v čase, kedy potrebovali sústrediť svoje sily na boj proti migrujúcim barbarom.

Julianovou smrťou sa skončila vláda dynastie Constantina Veľkého. Nedlhé obdobie Julianovej vlády sa zvýraznilo predovšetkým jeho snahou o návrat k uctievaniu pohanských bohov, ale fakt, že nedokázal zabezpečiť kontinuitu svojej náboženskej politiky, svedčí o pevných kresťanských koreňoch v Rímskej ríši, čím sa jeho pokus o reštaurovanie pohanstva stal len krátkou epizódou v dejinách kresťanstva.

Po Jovianovej smrti si vojenskí hodnostári zvolili nového cisára. Vojenská a civilná elita si v Nicaei vybrala Valentiniana, rodáka z južnej Panónie, syna  Gratiana, známeho siláka a zápasníka, veliteľa v Afrike a Británii. Na trón tak 26. februára r. 364 zasadol schopný vojenský veliteľ v najlepšom veku, s provinciálnym, nearistokratickým pôvodom a katolík.

Valentinianus  okamžite menoval spoluvladára na Východe. Sľúbil to na naliehanie zhromaždeného vojska, hneď potom ako prijal cisárske insígnie. Najlepším kandidátom bol Valentinianov mladší brat Valens, ktorý spĺňal všetky požiadavky na dobrého spoluvladára – bol voči svojmu staršiemu bratovi poddajný, verný a dôveryhodný.

Osobitosťou v tejto cisárskej konštitúcii bol fakt, že Valentinianus ako starší brat a prvý augustus sa rozhodol vládnuť západu z hlavného mesta Milána a neskôr z Trevíru, kým mladší brat s menšou autoritou, ale s rovnakým titulom augustus, ostal vládnuť v Konštantínopole na východe ríše. Panovníci pred nimi si väčšinou vyberali východnú časť ako sídlo prvého augusta. V meste Naissus (dn. Niš v jv. Srbsku) bratia prednostne pracovali na tom, aby presne vymedzili svoje právomoci a územia. Starší brat si ponechal tie územia, ktoré potrebovali častejší a dôslednejší vojenský zásah, kým mladší dostal regióny od dolného toku Dunaja až po hranice s Perziou, v tom čase relatívne pokojné a stabilné. Obidvaja určite netušili, že keď sa po svojej schôdzke v Sirmiu rozišli, už sa nikdy viac osobne nestretnú.

Vzbury a povstania

Vládu oboch bratov z Panónie poznamenali veľmi početné a zničujúce vpády barbarských kmeňov, ktoré ohrozovali integritu ríše, buď kvôli lúpežnému zisku, alebo boli samotné ohrozované kočovnými stredoázijskými kmeňmi a na rímskom území hľadali útočisko. Okrem germánskych nájazdov si cisári museli poradiť aj s povstaniami vnútri ríše, ktoré obaja cisári potláčali s vojenskou dôslednosťou.

Už v r. 365 sa v Galii vzbúrili Alamani, ktorí nedostali rovnako hodnotné dary od rímskych správcov, na aké boli zvyknutí, a v tom istom čase na východe povstal veliteľ Procopius proti Valentovi. Valentinianus sa musel rozhodnúť, kde zasiahne autoritou svojej osobnosti a mocou cisárskeho vojska. Ammianus píše, že cisár sa obával rebélie na východe o to viac, že nevedel, či Valens ešte žije, preto sa najprv rozhodol odtiahnuť do Ilyrika, ale na naliehanie viacerých galských miest napokon uprednostnil zásah v Galii proti Germánom.

Po niekoľkých neúspešných bitkách a výmenách rímskych veliteľov však nakoniec boli v r. 367 Alamani porazení a na krátky čas vyhnaní z Galie. Valentinianus však nemohol definitívne vyriešiť alamanský problém, pretože sa objavili nové v Británii a severnej Galii. Na prelome rokov 367/8 napokon našiel dostatok energie a ľudských zdrojov, aby zorganizoval obrovskú armádu proti Alamanom, ktorí medzitým vyplienili mesto Moguntiacum (dn. Mainz) na Rýne. Veľká bitka, pri ktorej Valentinianus takmer prišiel o život, sa odohrala pri meste Solicinium. Po nej nastal dočasný mier, ale napriek rímskemu víťazstvu moc Alamanov ostala pevná.

Procopiova vzbura

Na východe sa v čase alamanských vojen vzbúril vojenský veliteľ Procopius.  Vzbura naznačila, aký veľký rešpekt budí constantinovská dynastia. Politici aj vojaci, ktorí poukazovali na svoje príbuzenstvo s Constantinom, mohli získať kľúčový spoločenský i mocenský vplyv.

Procopius bol veliteľom na Julianovej výprave proti Peržanom. Keď nastúpil nový cisár Jovianus, nastali pre Procopia ťažké časy. Procopius sa dostal medzi dva mlynské kamene – ako jeden z potenciálnych kandidátov na trón ho neustále podozrieval najskôr Jovianus, potom aj Valens. Preto sa musel skrývať a neustále ho týrala neistota a strach o život. Napokon sa rozhodol riešiť svoju neistotu riskantným pokusom získať si priazeň vojska a následne cisársky trón. Objavil sa v Konštantínopole a tam sa 28. septembra 365 nechal vyhlásiť za cisára vojakmi, ktorým sľúbil veľkú odmenu. Na jar r. 366 Valens napokon našiel dosť zdrojov, hlavne z Antiochie, aby efektívne zasiahol proti povstaleckým vojskám. Rozhodujúca bitka sa odohrala vo Frýgii. Po nej sa Procopius uchýlil do blízkych hôr, až kým ho jeho vlastní ľudia nevydali cisárovi. Okamžite ho popravili a jeho hlavu poslali Valentinianovi.

Obrana Galie

Na západe bolo treba sústrediť všetky sily na obranu proti barbarom. Valentinianus  sa zameral na celý tok Rýna a stredný tok Dunaja. Pri budovaní a rekonštrukcii opevnení sa ale v r. 369 prihodili udalosti, ktoré by sa ešte pred polstoročím považovali za absurdné. Germáni na vonkajšej strane obrannej línie sa začali sťažovať na rímsku budovateľskú aktivitu, pretože im prekážali rímske opevnenia. Valentiniana  totiž povzbudili staviteľské úspechy a rozhodol sa vybudovať pevnosť na pravom brehu rieky. Alamani, s ktorými mal Valentinianus dlhotrvajúci zlý vzťah, poslali poslov so sťažnosťou k cisárovi, že buduje pevnosť na ich území, ale nepochodili. To podnietilo barbarov, aby napadli a pozabíjali rímskych vojakov pri stavaní pevnosti.

Vývin udalostí a politickej situácie napokon spravil z niektorých Alamanov dobrých spojencov a verných bojovníkov v rímskych službách. Valentinianus ich poslal do Británie, kde mali doplniť chýbajúce rímske vojská. Veľkým nepriateľom Rimanov ostal alamanský náčelník Macrianus, proti ktorému niekoľko rokov cisár Valentinianus neúspešne bojoval.

Galia už neprestala byť nepokojným územím. Až do obdobia Franskej ríše ju neustále ohrozovali germánske vpády a presuny barbarských kmeňov. Sám Ammianus sa vyjadril, že v Galii sa odohráva mnoho menších bitiek, o ktorých sa ani neoplatí písať, pretože by to zbytočne zaťažilo históriu podrobnosťami.

Nepokoje v Afrike

V rokoch 364 – 375 sa udiala veľmi nepríjemná korupčná aféra v severnej Afrike, v provincii zvanej Africa Tripolitana. Hlavnou zápornou postavou v africkej korupčnej hre bol Romanus, veliteľ vojska v Afrike (comes per Africam), ktorý mal za úlohu spacifikovať lúpeživých barbarov, ale ten najprv žiadal od miestnych obyvateľov potravinové dodávky pre svoje vojsko. Keďže africkí občania neboli schopní splniť veliteľove nároky, ten odmietol bojovať a strávil v Afrike štyridsať nečinných dní. Nešťastní obyvatelia mesta Tripolisu chceli riešiť svoje trápenie posolstvom priamo za cisárom Valentinianom, ale vždy narazili na intrigy Romana, ktorý vedel prostredníctvom svojich vplyvných priateľov a podplácaním zmanipulovať mienku cisára. Austoriáni zatiaľ mohli beztrestne plieniť ďalej a sužovať Tripolskú provinciu. Zúfalí obyvatelia znovu poslali legátov k cisárovi a ten poslal prešetriť veci svojho poverenca Palladia. Romanus podplatil aj Palladia a výsledok bol pre legátov zdrvujúci – cisár popravil namiesto páchateľa obete bezprávia. Spravodlivosť prestala plakať až potom, ako do provincie prišiel Theodosius, ktorý objavil dôkazy proti skorumpovanému Romanovi, takže ten sa aj s mnohými spolupáchateľmi nakoniec obesil.

Bitka pri Adrianopole

Valens sa nešťastne preslávil predovšetkým veľkou katastrofou, na ktorej mal svoj významný podiel. Bola to jedna z najväčších vojenských pohrôm, aké postihli rímsku armádu. Bitka pri Adrianopole. Valens na ňu doplatil vlastným životom.

Nešťastie začalo vtedy, keď cisár povolil Gótom, konkrétne Tervingom, ktorí žili na území bývalej rímskej provincie Dácie, usadiť sa v Thráckej diecéze na území Rímskej ríše.

K nim sa pridali Greuthungovia, ktorých z oblasti východne od Dnestra zahnali až k Dunaju kočovní Huni, ale oficiálne povolenie na usadenie sa od cisára nedostali.

Valens vtedy stál pred viacerými problémami – na východe mal spor s Peržanmi o územie Arménie a tak mu noví osadníci prišli vhod. Zrejme od nich očakával posily pre svoje vojsko. Organizovanie usídľovania malo niekoľko fatálnych nedostatkov. Gótov nerozptýlil po menších skupinách na viacerých územiach ríše a navyše ako novoprijatých osadníkov ich skorumpovaní rímski úradníci vydierali vysokými cenami za jedlo až do tej miery, že museli predávať svoje deti a ženy do otroctva.

„Potom nastala núdza z hladu, ako je to zvyčajné u národa, ktorý ešte nie je dobre usadený na jednom mieste. Začali teda  poprední mužovia a vodcovia, ktorí im vládli namiesto kráľov, t.j. Fritigernus, Alatheus a Safrac, súcitiť s biedou svojho vojska a požiadali od rímskych veliteľov Lupicina a Maxima, aby im zriadili obchod. Vskutku, čo by tých dvoch donútilo nesúhlasiť, ak išlo o prekliaty hlad po zlate?  Chamtivosťou poháňaní rímski velitelia im začali predávať za neprimeranú cenu nielen mäso z oviec a býkov, ale tiež mäso psov a nečistých zvierat a zdochlín, a to až do takých rozmerov, že ktokoľvek dal celý majetok za jeden chlieb alebo desať libier mäsa. Ale keď im začali chýbať majetky a nástroje, lakomý kupec začal žiadať ich synov výmenou za nevyhnutné životné potreby.Rodičia, ktorí sa snažili zachrániť svoje deti, uvažovali tak, že nespravia zle, ak radšej deťom zoberú slobodu ako život, ak predané dieťa je milosrdne nakŕmené a prežije, akoby malo zomrieť slobodné.“

Takto zdieraní Germáni sa vzbúrili. Tervingovia pobúrili Greuthingov, Alanov, Hunov a Taifalov, čo bola barbarská horda, akú Rímska ríša nevidela na svojom území od začiatku 3. st. Situácia bola veľmi vážna a naliehavá, škody na ľuďoch aj majetku rástli a hrozila veľká vojenská zrážka. Uvedomovali si to nielen na východe ríše, ale aj na západe, odkiaľ prichádzala vojenská pomoc na čele s cisárom Gratianom (367 – 383), synom zosnulého Valentiniana čiže Valentovým synovcom. Východný cisár teda musel a mohol sústrediť všetky svoje sily na boj proti vzbúreným barbarom a k tomu mohol pripočítať vojská západného cisára. S takýmto potenciálom smel reálne pomýšľať na úspech, pomer síl jednoznačne hovoril v jeho prospech.

Valens však urobil viacero ťažkých chýb a zlých rozhodnutí. Najvážnejšou chybou bola jeho netrpezlivosť a azda túžba po sláve – nepočkal na pomoc prichádzajúcu zo západu. Po druhé, konal na základe zlých alebo nedostatočných informácií o počtoch vzbúreneckých barbarov. Po tretie, rozkázal svojmu vojsku pochodovať v extrémne horúcich augustových dňoch 17 km východne od vojenskej základne smerom k utáboreným Gótom, a keď už bolo nadohľad nepriateľovi, nevyužil príležitosť rokovaním získať čas na vzpruženie síl vyčerpaných rímskych vojakov, hoci oni sami prví porušili prímerie. Napokon zlyhala taktická stránka v priebehu bitky – kým barbari skvele využili príchod jazdeckých posíl na poslednú chvíľu, rímska jazda sa rozpŕchla a dovolila, aby pechotu obkľúčil nepriateľ.

9. augusta v r.378, v bitke pri Adrianopole utrpel Valens drvivú porážku a sám zahynul. Bitku rozhodla prevaha gótskej jazdy – rímsku armádu rozdrobila na malé časti. Elitná rímska armáda bola z dvoch tretín zničená až na jazdcov, ktorým sa podarilo utiecť. Ammianus napísal, že Rimania utrpeli najvážnejšiu porážku od čias 2. púnskej vojny.

Video o bitke: http://www.youtube.com/watch?v=fgEw3-EATeM&feature=player_embedded

Góti nevyužili svoje veľké víťazstvo, aby sa zmocnili vlády vo východnej časti Rímskej ríše. Tesne po bitke Vizigóti bez zábran drancovali v Dácii a Panónii, ale Konštantínopol ani iné väčšie mestá nedobyli. Rímska bezpečnosť a sebavedomie rímskeho cisárstva však utŕžili hlboké rany.

Náboženská politika

Cisárski bratia zvolili rozdielne prístupy k štátnemu náboženstvu vo svojich častiach. Valentinianus deklaroval svoju nestrannosť (vlastne nezáujem) vo vieroučných otázkach kresťanov, ale Valens neodolal pokušeniu ovplyvňovať náboženské teologické spory na východe.

Ani vojenským cisárom nebolo ľahké zbaviť sa zodpovednosti za náboženské záležitosti ríše, pretože tie boli súčasťou verejného života. Cisári, nech ich akokoľvek nezaujímalo náboženstvo, v prospech udržania verejného poriadku museli zasahovať proti nebezpečným a príliš horlivým náboženským fanatikom, ktorých bolo v tom čase viac ako dosť. Pre manichejcov a donatistov boli veľkými nepriateľmi. Manichejcov považovali za nebezpečných asociálov nielen kresťania, ale aj pohania, donatisti zase ohrozovali majetok severoafrickej cirkvi svojimi fanatickými akciami proti „odpadlíckym“ kresťanom.

Medzi najväčšie cirkevné udalosti doby patrila voľba rímskeho biskupa, ktorý sa už v čase Valentinianovej vlády tešil okrem náboženského vplyvu aj mimoriadnej spoločenskej prestíži a pozoruhodnému majetku. Dôkazom bolo náruživé zápolenie medzi kandidátmi na rímsky biskupský stolec, Damasom a Ursinom, ktorého dôsledkom bola smrť 137 ľudí v Sicininskej bazilike. Biskupom sa napokon stal Damasus, jeden z najvýraznejších rímskych biskupov v dejinách pápežstva.

O tom, že prestíž biskupského stolca podstatne narástla, svedčil aj prípad Ambrosia, bohatého aristokrata, syna vysokého úradníka, ktorý v r. 374 zasadol na milánsky biskupský stolec. Ešte pred tridsiatimi rokmi by sa považovalo za nemožné a nemysliteľné, že by sa biskupom stal taký vplyvný aristokrat. Sv. Ambróz (Ambrosius) svojou výrečnosťou a príťažlivým charakterom okrem iného zohral pozoruhodnú rolu pri obrátení najväčšieho kresťanského teológa a cirkevného učiteľa sv. Augustina.

Vcelku možno o bratoch konštatovať, že Valentinianus zaujal opatrnejší a racionálnejší postoj k náboženskej stránke svojho impéria ako jeho mladší brat. Valentinianus si napokon aj napriek svojej vznetlivej, krutej a skúpej povahe vyslúžil  dobré hodnotenie svojej náboženskej politiky od väčšiny cirkevných spisovateľov, ktorých diela sa dodnes zachovali. Naopak, Valens je v očiach svojich súčasníkov vnímaný ako náboženský tyran a prenasledovateľ odporcov, a to z dvoch dôvodov – predovšetkým, že stál na strane ariánov a navyše zahynul v katastrofálnej bitke, čo vrhlo na celú jeho osobu tieň prekliatia a odsúdenia, hoci aj neprávom.

Zaujímavosť

Zaujímavým špecifikom vlády bratov Valentiniana a Valenta je mimoriadne množstvo prírodných katastrof, ktoré postihli územie Rímskej ríše. Tieto katastrofy sa v staroveku vždy interpretovali ako zlé znamenie a hľadal sa vinník. Mnohí cisárski neprajníci to videli ako dôkaz zlej vlády bratov, ako dôkaz božieho hnevu hlavne voči Valentovi. Jeho neslávna smrť pri Adrianopole ešte k tomuto názoru prispela. Zvlášť veľkou katastrofou boli smrtiace tcunami v júli r. 365, ktoré zasiahli Stredomorie od Sicílie až po Alexandriu.

Zoznam prírodných katastrof za cisára Valenta:

• tcunami (júl 365),
• krupobitie v Konštantínopole (júl 367),
• zemetrasenie v Nicei a Bithýnii (október 368),
• hladomor vo Frýgii a Anatólii (370),
• hladomor v Sýrii (372-373),
• zemetrasenie v Kampánii (375),
• zemetrasenie na Kréte a v Grécku (375/6 – krátko po Valentovej smrti).

Po Valentovej smrti ostal východorímsky trón prázdny. Gratianus nemienil vládnuť sám a preto si vybral schopného spoluvládcu, hispánskeho (34 ročného) veliteľa Flavia Theodosia (379 – 395).

Theodosius mal slávneho otca toho istého mena, s ktorým sa od svojej mladosti zúčastňoval na vojenských výpravách v Británii, potom začiatkom sedemdesiatych rokov proti Sarmatom na Balkáne. Neskôr sa z neznámych dôvodov stiahol z aktívnej vojenskej kariéry a po smrti svojho otca spravoval zdedené majetky v Hispánii. V r. 376 sa oženil s Aeliou Flacillou, s ktorou mal o rok prvého syna Arcadia, neskoršieho cisára.

Bitka pri Adrianopole  prerušila Theodosiovo pokojné rodinné hospodárenie. Rímska ríša potrebovala  schopných vojvodcov. Theodosius na rozkaz cisára Gratiana opäť pacifikoval Sarmatov na Dunaji a takto stabilizoval dôležitú hranicu. V r. 379 už ako cisár rokoval s Vizigótmi – využil rivalitu medzi gótskymi kmeňmi a oslabil ich jednotu.

Cisár Theodosius  v r. 383 uzavrel novú mierovú zmluvu, vďaka ktorej ho mnohí začali považovať za priateľa barbarov. Vizigóti sa mali usadiť v Thráckej diecéze ako foederati s plnou autonómiou bez povinnosti platiť dane. Táto mierová zmluva otvorila novú etapu v politike Rímskej ríše voči barbarom.

Mierová zmluva s Vizigótmi

Mierová zmluva z 3. októbra 382 predstavovala usadenie viac ako 100 000 ozbrojených nepriateľov  na rímskych územiach v Thrácii, Moesii a Skýthii. Góti nevytvorili akýsi štát v štáte, pretože boli na území, ktoré bolo priamo spravované Rimanmi, ale tešili sa obrovskému privilégiu – nemuseli platiť dane. Ako spojenci dostávali od Rimanov prídely potravín, za čo oni poskytovali vojenské služby pri obrane ríše.

 Vizigóti získali status foederatov. Ako foederati sa tešili vlastnej autonómii založenej na konkrétnych dohodnutých podmienkach s cisárom. Rím tu už nevystupoval z pozície sily, ale v pozícii rovnocenného partnera s usadenými Germánmi. Z politického hľadiska to bol precedens, ktorý mal pre Rím v budúcnosti neblahé následky.

V r. 382 však rímski cisári nemali na výber. Od bitky pri Adrianopole nenabrali toľko síl, aby mohli poraziť gótske jazdecké oddiely. Navyše tu bola veľká defenzívna trhlina na strednom a dolnom toku Dunaja, kde hrozili vpády Sarmatov, Lenťanov, Alanov a Hunov.

Konsolidácia vnútorných záležitostí

Cisár Flavius Gratianus, ktorého otec Valentinianus vyhlásil za augusta už v r. 367, vládol ako jediný cisár na západe po otcovej smrti v r. 376. Jeho chybou bol fakt, že viac ako o politiku a vojsko sa zaujímal o vedu, kultúru a náboženstvo. Jeho duch vyhľadával spoločnosť vzdelaných a kultivovaných kresťanov a preto niet divu, že veľmi obdivoval milánskeho biskupa Ambrosia. Gratianus sa od r. 381 zdržoval hlavne v Miláne, kde naplno nechal na seba pôsobiť charizmu tohto kresťanského svätca.

Gratianus si nevedel zabezpečiť autoritu a popularitu v rímskom vojsku. Ako mladík sa nadchol pre lukostreľbu alanských bojovníkov, ktorých potom uprednostňoval pred rímskymi bojovými oddielmi. Tragicky to pocítil v rozhodujúcom momente, keď proti nemu v r. 383 povstal veliteľ britských vojsk hispánskeho pôvodu (comes Britanniarum) Magnus Maximus. Armáda ho nechala napospas osudu a na úteku bol zavraždený.

Mocenská situácia v ríši bola komplikovaná. Všetko však nasvedčovalo tomu, že legitímna cisárska dynastia si udrží moc. Theodosius uznal Maximovu pozíciu v Galii, Británii a Hispánii, ale len preto, aby získal čas na útok proti uzurpátorovi. V Itálii a Ilýrii vládol Valentinianus II., Valentinianov dvanásťročný syn a Gratianov brat, za ktorého de facto vládla jeho matka Justina, vierovyznaním ariánka. V tejto situácii sa posilnilo spojenectvo Valentiniana II. a Theodosia aj tým, že sa Theodosius oženil s Gallou, Valentinianovou sestrou. V r. 388 Maximus ovládol aj Ilýriu a Itáliu, čo bolo posledným impulzom k rozpútaniu vojny s Theodosiom, ktorá sa skončila definitívnou porážkou Maxima a jeho popravou ešte toho istého roku.
Po Maximovej poprave sa Theodosius usídlil  v Miláne, Valentiniana II. poslal do Galie a Arcadius vládol v Konštantínopole.
Theodosius de facto vládol aj na východe, pretože jeho syn Arcadius bol ešte dieťaťom. Musel riešiť Arcadiovu pozíciu na východe oslabenú v dôsledku gótskych nájazdov v Thráckej diecéze. Podarilo sa mu zastaviť inváziu jednak vďaka lojalite schopných mužov, medzi ktorými vynikli praefectus praetorio Rufinus a vojenský veliteľ Stilicho, jednak mu pomohol frakcionalizmus medzi samotnými Gótmi.
Kým sa na východe Theodosius mohol opierať o pomoc vynikajúcich veliteľov, na západe jeden z nich, Frank Arbogast nezvládol pokušenie moci. Po smrti najvyššieho veliteľa Baudona sa sám ustanovil na jeho miesto, a to bez súhlasu cisára, čím prekročil hranice svojich právomocí a začal svojou panovačnosťou vážne ohrozovať legitímnu cisársku moc na dvore mladého a neskúseného Valentiniana II. Cisár to niesol veľmi ťažko, ale neodvážil sa proti nemu zasiahnuť, pretože sa obával vojska, ktoré bolo oddané Arbogastovi. Keď sa napokon rozhodol odovzdať Arbogastovi list, ktorým ho zbavoval hodnosti, ten ho roztrhal a odpovedal: „Ty si mi úrad nedal a ani mi ho nebudeš môcť odobrať.“
V r. 392 Valentiniana II. pravdepodobne zavraždili alebo sám spáchal samovraždu. Okolnosti jeho smrti nie sú jasné, ale podľa všetkého ho zabili Arbogastovi prívrženci.  Ten sa však ako barbar – Frank neodvážil vyhlásiť za cisára, ale podporil tieto ambície u rímskeho aristokrata Flavia Eugenia, vysokého cisárskeho úradníka (magister scrinii) a vzdelaného rečníka. Keďže Eugenius nedosiahol uznanie ani u Theodosia, ani u cirkvi, zriekol sa kresťanstva a pridal sa na stranu pohanskej senátorskej opozície v Ríme. Eugenius sa s pomocou Arbogasta zmocnil Itálie a získal podporu  v Hispánii i v severnej Afrike. Theodosius medzitým (393) menoval svojho mladšieho syna Honoria za augusta na západe, takže vojna medzi Theodosiom a Eugeniom sa stala len otázkou času.

Bitka pri rieke Frigidus

Vojská nepriateľov sa stretli 5. septembra pri rieke Frigidus (dn. Vipaco) neďaleko Aquileie. Symbolické súperenie kresťanov a pohanov bolo vyjadrené na zástavách bojujúcich strán. Eugenius vztýčil pozlátenú sošku boha Jova a jeho vojaci bojovali pod vlajkou s podobizňou Herkula, Theodosius pod znamením kríža.  Eugeniova armáda využila výhodné strategické postavenie a odvrátila útok Theodosiových oddielov. Tie sa dostali do pasce, ale pomohla im zrada jedného z veliteľov Eugeniovho vojska.

Keď Theodosius na druhý deň zaútočil znova, pomohla mu veterná smršť, ktorá sa po jeho modlitbe obrátila proti  nepriateľom a znemožnila im účinne bojovať. Theodosius získal úplné víťazstvo, Eugenius bol zajatý a hneď popravený, Arbogast na úteku spáchal samovraždu. Kresťania v celej ríši triumfovali, pretože tento vojenský úspech pripisovali zázračnej pomoci svojho Boha, ktorý prostredníctvom Theodosia očividne a jednoznačne porazil pohanských bohov.
„Proti jeho (Eugeniovmu) veľmi silnému vojsku bojoval (Theodosius) viac modlitbou ako zabíjaním. Vojaci, ktorí vtedy bojovali, nám hovorili, že im z rúk boli vytrhnuté všetky oštepy, ktoré hádzali, kým z Theodosiovej strany sa zdvihol proti jeho nepriateľom prudký vietor a nielen veľmi silno späť unášal strely na nich vrhnuté, ale aj ich vlastné kopije obrátil proti ich telám.“

Video o bitke: http://www.youtube.com/watch?v=ewr9cwW0oQ0

Po víťazstve Theodosius navštívil Rím a vzápätí potvrdil obavy nekresťanských senátorov, ktorí očakávali protipohanské opatrenia. Cisár odobral všetkým pohanských spoločenstvám a chrámom v Ríme verejné zdroje a postavil ich mimo zákona. Bez finančných zdrojov boli tieto spoločenstvá odsúdené na zánik. V tomto štádiu sa cisár ešte nepostavil proti verejným hrám, ktoré svojou popularitou a príťažlivosťou často konkurovali kresťanským náboženským obradom. Pohanskí senátori totiž organizovali pohanské hry v čase, keď sa konali najväčšie kresťanské bohoslužby. Až v r. 425 vyšiel zákon, ktorý zakazoval divadelné a cirkusové hry v nedele a na veľké kresťanské sviatky.

Vojsko

Theodosius venoval veľkú pozornosť reforme armády, ktoré jej mali zabezpečiť akcieschopnosť a stabilitu. Zväčšil počet vojenských veliteľov minimálne na dvojnásobok, tým, že menoval osobitných veliteľov jazdy a pechoty na východe aj západe. Predtým bol jeden hlavný vojvodca jazdy a jeden pechoty pre celú ríšu. Zosimus videl tieto reformy značne kriticky. Podľa neho takto vznikli privysoké náklady na plat rozmnoženého veliteľského zboru na úkor bežných vojakov.
Stále dôležitejším faktorom vo vojsku sa stávali barbari a schopnosť rímskych vládcov využiť ich vo svojich službách buď ako vojakov v rímskom vojsku, alebo ako federátov na svojej strane. Potvrdila to aj vojenská zrážka pri rieke Frigidus, kde na strane Theodosia bojovali v prvých radoch gótski federáti, ktorí utrpeli aj najväčšie straty. Theodosius si vďaka tomu mohol domov odviesť relatívne mocnú armádu, ktorá si zachovala svoju silu na úkor barbarských spojencov. Samozrejme, spoliehanie sa na nevyspytateľných barbarských bojovníkov malo aj svoje neblahé dôsledky, hlavne na západe – kde ako uvidíme – sa situácia už na začiatku 5. st. vymkla z rúk Rimanov v prospech barbarských oddielov.

Štruktúra najvyšších vojenských hodností za čias Theodosia

O päť mesiacov po víťazstve nad Eugeniom sa cisár rozhodol osláviť svoje veľké víťazstvo dostihovými pretekmi v Miláne. Jeho zdravie sa však veľmi zhoršilo a preto povolal z východu svojho syna Honoria, aby predsedal pretekom. 17. januára roku 395 Theodosius na následky svojej choroby zomrel. O 40 dní neskôr, predtým ako sa malo telo cisára previesť do Konštantínopola, Ambrosius predniesol veľkú pohrebnú reč na počesť zomrelého pred zhromaždenými vojskami a následníkom trónu Honoriom.

Rozpad ríše na Východorímsku a Západorímsku

Smrťou Theodosia I. sa definitívne končí  jednota obrovského impéria. Ríša sa ešte pred jeho smrťou rozdelila z administratívnych dôvodov na dva samostatné celky a odvtedy sa medzi nimi prehlbovali rozdiely v dôsledku odlišných vojenských, hospodárskych a kultúrno – náboženských okolností.

Viac-menej len história ukázala, že po smrti Theodosia sa už v ríši neobjavil jediný vládca, ktorý by spojil Východ aj Západ do jedného celku, tak ako to bolo v posledných mesiacoch jeho života. Preto sa dátum Theodosiovej smrti, r. 395, považuje za rozdelenie Rímskej ríše na východnú a západnú. Zhodou okolností mal Theodosius len dvoch synov, čo aj formálne napomohlo k deleniu mocenských sfér. Hoci sa obe rímske ríše od seba fakticky čoraz viac vzďaľovali, formálna jednota ríše bola zachovaná cez niektoré zákonné prvky, ako napr. menovanie dvojice konzulov a vydávanie zákonov platných pre obe časti. Tak vlastne teoreticky bola ríša jednotná, ale v skutočnosti vznikli dva samostatné cisárske dvory, ktoré neváhali medzi sebou aj vojensky súperiť, ak to situácia vyžadovala.

Mužskí potomkovia veľkého cisára už vonkoncom neboli silnými vodcovskými osobnosťami. Na začiatku svojej vlády v podstate ani nimi nemohli byť, pretože nastúpili na trón v nedospelom veku.[1]Arcadius (395 – 408) zdedil vládu nad východnou časťou ríše vo veku 18 rokov, Honorius (395 – 423) sa stal oficiálnym pánom Západu v ešte mladšom veku, keď mal len 10 rokov.

Skutočnú moc mali vojenskí velitelia a vysokí úradníci, ktorí v mene cisárov vykonávali všetky dôležité rozhodnutia. Na Východe získal najväčší vplyv ilýrsky prefekt (praefectus praetorio) Rufinus, kým Západ ovládol vrchný veliteľ vandalského pôvodu  (magister utriusque militiae) Stilicho, ktorého Theodosius ustanovil za regenta pre nedospelého Honoria.

„Keď sa moc štátu dostala do rúk Arcadiovi a Honoriovi, naoko to tak vyzeralo, že obaja vládnu, reálne však celú vládnu moc získal na východe Rufinus, na západe zase všetko záviselo od Stilichonovej vôle. Oni totiž rozhodovali súdne spory tak, ako sa im zachcelo, a víťazom bol ten, kto mal viac peňazí, aby si kúpil priaznivý rozsudok, prípadne spor vyhral ten, kto si zakladal na dobrom príbuzenstve. …Pretože sa vo všetkých mestách množili všetky formy hanebnosti, zo všetkých strán plynulo bohatstvo do Rufinovho a Stilichonovho vrecka a bieda sa objavila všade, i v domoch niekdajších boháčov. Ale cisári nezbadali nič, čo sa dialo, len podpisovali to, čo prikazovali Rufinus a Stilicho.

Nepriateľstvo medzi oboma časťami bolo zjavné už od začiatku vládnutia regentov. Stilicho dal dokonca opevniť západné prístavy, aby sa zamedzil obchod s Východom. Vzájomná rivalita medzi Stilichonom a Rufinom vyvrcholila, keď sa Vizigóti pod vedením svojho kráľa Alaricha pohli v r. 395 z oblasti severnej Thrácie, kde boli usídlení ako foederati, a začali plieniť okolie Konštantínopola. Rufinus politickým taktizovaním dosiahol, že Stilicho na rozkaz Arcadia mal doviesť armádu z Itálie späť na Východ k ohrozenému Konštantínopolu, čo aj splnil (armádu Východu predtým doviedol do Itálie Theodosius proti Eugeniovi). Vizigóti preto obrátili svoje jednotky do južného Grécka, kde systematicky drancovali, až kým ich tam opäť Stilicho v r. 397 neobkľúčil, no aj napriek víťazstvám ich nedonútil k úplnej kapitulácii.

Góti sa vďaka Stilichonovej nedôslednosti mohli spamätať z porážky a odtiahnuť z Peloponézu do susedného Epeiru. Medzitým však Stilicho sústredil sily na odstránenie svojho úhlavného nepriateľa. Prostredníctvom gótskeho veliteľa Gaina zariadil vraždu Rufina, ktorý bol podľa básnika Claudiana všeobecne neobľúbený pre svoju chamtivosť a násilnícku povahu. Jeho smrť oslávili davy v Konštantínopole, kde sa jeho hlava niesla na kole v triumfálnom sprievode.
Jeden Stilichonov protivník zahynul, ale vzápätí sa objavil druhý, ešte zákernejší. Rufina nahradil ambiciózny Eutropius, Arcadiov cisársky komorník (praepositus sacri cubiculi). Eunuch Eutropius sa zmocnil veľkej časti Rufinovho majetku a dosiahol, že mladý cisár vyhlásil Stilichona za nepriateľa štátu, pretože východný dvor sa obával jeho veľkého vojenského vplyvu. Tento prípad viac ako ktorýkoľvek iný poukázal na vnútornú rozorvanosť a slabosť rímskeho sveta. Namiesto toho, aby sa rímski cisári spojili proti agresívnemu a plieniacemu Alarichovi, navzájom si žiarlivo strážili sféry vplyvu a neváhali odpustiť ani najväčšie krivdy germánskym útočníkom, len aby ich použili proti sebe navzájom.

Poslední rímski vojvodcovia  na západe

Na začiatku 5. st. to v západnej časti Rímskej ríše vyzeralo tak, že je koniec reálnej rímskej moci. V ríši síce vládol cisár, ale jednotlivé časti obsadzovali barbarské kmene a barbari sa dostávali aj do rímskej armády. Bolo otázne, do akej miery je rímska armáda vlastne rímska. Barbari obsadzovali najvyššie posty vo velení vojska, v administratíve aj na dvore. Aj napriek tomu sa však objavili schopní rímski vojvodcovia, ktorí na čas vzbudili slabé nádeje na obnovu rímskej integrity. Najvýraznejším medzi nimi bol Aëtius.

Constantius III.

Po zavraždení Stilichona v r. 408 sa vojenská situácia v Západorímskej ríši zhoršila. V Galii využil príležitosť britský veliteľ Constantinus, ktorý ponúkol miestnym veľkostatkárom ochranu pred barbarmi. Tým sa postavil proti cisárskej moci a de facto sa stal uzurpátorom. Dva roky sa nenašla rímska vojenská sila, ktorá by zasiahla proti vzbúrencovi. Až v r. 410 ho porazil vrchný veliteľ cisárskych vojsk Constantius. Ten sa však musel oprieť o pomoc Vizigótov a vďaka nim porazil aj iného vzbúrenca, Jovina. Vizigóti dostali za odmenu územia v Akvitánii, kde sa mohli usadiť.
Veliteľ Constantius bol bezpochyby veľmi cieľavedomý a mocibažný. Oženil sa s veľmi vplyvnou ženou – Gallou Placidiou, ktorú práve prepustili Vizigóti. S ňou mal dve deti – dcéru Honoriu a syna Valentiniana.  V roku 421 dosiahol Constantius vrchol kariéry, keď ho Honorius ustanovil za svojho spolucisára. Nedosiahol však uznanie vo Východorímskej ríši od cisára Theodosia a ešte toho istého roku (po siedmich mesiacoch vlády) Constantius III. zomrel na zápal pohrudnice. Podľa Olympiodora s ním zomrelo aj nepriateľstvo Západu voči Východu.

Galla Placidia

Galla Placidia ako vdova po cisárovi musela konať v strachu o život svoj i svojich detí. Musela čeliť nenávistnej kampani ravennského dvora, ktorý v nej videl nebezpečnú konkurentku moci.
Intrigám sa nedokázala ubrániť a preto odišla na konštantínopolský dvor. Tam ju aj so štvorročným synom Valentinianom prijal východorímsky cisár Theodosius II. Keď v lete roku 423 zomrel na dôsledky vodného opuchu bezdetný Honorius, Valentinianus sa stal najprijateľnejším adeptom na uvoľnený trón v Západorímskej ríši. Navyše získal výhodu oficiálnej podpory silnej východorímskej vlády.

Táto opora sa ukázala ako rozhodujúca v bojoch s uzurpátorom Johannom, najvyšším úradníkom na západorímskom dvore, ktorý uchvátil moc s pomocou Castina, nástupcu Constantia vo velení vojska. V r. 425 bol Johannes popravený a Placidia sa stala regentkou svojho nedospelého šesťročného syna cisára Valentiniana III. (425 – 455).

Znamenalo to, že po politickej stránke nastala na určitý čas znova jednota Východu a Západu. Konštantínopolské vládne kruhy si očividne priali zachovať dynastické vzťahy a potvrdili to aj zasnúbením mladého cisára s dcérou východorímskeho cisára Liciniou Eudoxiou. Theodosiovská dynastia pevne vládla z Ravenny aj Konštantínopola.

Nasledujúce štvrťstoročie sa Galla ako Augusta snažila viac-menej úspešne o istú rovnováhu síl na Západe. Napokon predsa len vynikla moc jedného muža. Bol ním Aëtius.

Aëtius (396 – 454)

Aëtius pochádzal s Moesie (dn. Rumunsko). Jeho životné osudy boli veľmi pestré a viedli cez rukojemnícke skúsenosti u Vizigótov aj Hunov. Neskôr, už ako slobodný muž, využil svoje znalosti o barbaroch v prospech rímskych štátnych záujmov.
Na začiatku svojej kariéry sa pridal na nesprávnu stranu. Spolu s Hunmi bojoval za záujmy uzurpátora Johanna (423 – 425), ale potom ako ho porazili vojská východorímskeho cisára Theodosia II., situácia sa zmenila v Aëtiov neprospech.

Aëtius sa však prejavil ako veľmi životaschopný politik a vojak, pretože si zaistil najvyššie vojenské velenie v Galii aj za Gally Placidie a jej syna Valentiniana III.  Veľmi mu pomohli jeho priateľské vzťahy s Hunmi, ktorých využil na dosiahnutie moci.

Aëtius sa v r. 429 pobral z Galie, kde bojoval proti Vizigótom, do Itálie a tam začal naplňovať svoje najväčšie ambície. Najprv si poradil so svojím priamym nadriadeným Flaviom Constantiom Felixom, vrchným veliteľom vojsk (magister utriusque militiae) a sám zaujal jeho miesto. Druhým najväčším rímskym konkurentom mu bol africký veliteľ Bonifatius, verný spojenec Gally Placidie. Rozpútala sa medzi nimi občianska vojna v čase, keď barbarských nepriateľov bolo podstatne viac ako počet vojakov v oboch rímskych armádach. V bitke pri Rimini, Bonifatius síce porazil Aëtia, ale bol smrteľne ranený  a zomrel.

Aëtius sa po bitke stiahol do súkromia, na svoje vidiecke statky, ale potom ako sa ho niekto pokúsil zavraždiť, utiekol najprv do Ríma a potom cez Dalmáciu a Panóniu až k Hunom. S ich asistenciou si poradil so Sebastianom, Bonifatiovym zaťom, ktorého vyhnal z Itálie, a zaistil si tak mocenské prvenstvo v Ravenne.

Boje s Burgunďanmi

Aëtius ako hlavný veliteľ chcel udržať pod rímskou kontrolou aspoň územie Itálie a oblasti v centrálnej Galii. V tejto snahe bol úspešný s účinnou posilou veľkých hunských oddielov, vďaka ktorým udržal pod dozorom Burgundov na východe, Frankov na severe a Vizigótov na juhovýchode Galie. Čoraz viac sa však musel spoliehať aj na spoluprácu a priateľské styky s Vizigótmi, ktorí si v Galii vybudovali pevné zázemie.

Prejavilo sa to aj v r. 435, keď Galiu napadli Burgundi a bolo potrebné zasiahnuť vojensky. Aëtius nemal k dispozícii dostatočne veľké vojsko, alebo aspoň nechcel vystaviť skromnú rímsku armádu nebezpečenstvu, že sa dostane do obkľúčenia Burgundov a Vizigótov, preto požiadal o pomoc Hunov. Tí zasiahli dôrazne a s krutosťou im vlastnou. O život prišlo vraj asi dvadsaťtisíc Burgundov, medzi nimi aj kráľ Gundahar. S kráľom Gundaharom zaniklo burgundské kráľovstvo so sídlom vo Wormse. Nešťastie národa dalo podnet k hrdinským básňam o utrpení odvážnych mužov a žien, ktoré napokon viedli k epickému cyklu Nibelungenlied (Pieseň o Nibelungoch).

V r. 442 Aëtius Burgundov usadil v oblasti Savojska (lat. Sapaudia južne od Ženevského jazera) a za odmenu bránili alpské priesmyky do Itálie.

Tieto rímske úspechy, ak sa vôbec dajú nazvať rímskymi, však boli zmenšené nenahraditeľnými stratami v iných častiach západorímskeho impéria, kde vznikali barbarské kráľovstvá – Vandali ovládli Afriku, Britániu Saxovia a väčšiu časť Hispánie Svébi. Najväčšie nebezpečenstvo nielen pre Západorímsku ríšu, ale aj pre Východorímsku postupne začalo hroziť zo severovýchodu, z oblastí súčasného Maďarska, Rumunska a južného Ruska, kde sa rozkladalo kráľovstvo Hunov na čele s kráľom Attilom.

Aëtius obeťou dvorných intríg

Aëtius znižil hrozbu hunských a iných barbarských nájazdov, porazil aj svojich rímskych vojenskými protivníkov, ale nevedel odolať intrigánom na dvore Valentiniana III. Valentinianus sa nechal zmanipulovať Aëtiovými nepriateľmi a napokon vlastnou rukou zabil svojho najschopnejšieho vojvodcu. Azda naozaj platí okrídlená sentencia niektorých moderných historikov, že cisár si takto pravou rukou odťal ľavú. Valentinianus v obkľúčení neschopných karieristov dlho neunikal pomste – do roka zahynul rukou dvoch bývalých Aëtiových osobných strážcov.

Petronius Maximus a vyplienenie Ríma Vandalmi (455)

Valentinianus III. nechal svoju ríšu nielen bez následníka, ale aj bez schopného vojenského veliteľa, ktorý by mohol upokojiť rozhádané strany na ravennskom dvore. Rímske vojsko bolo v zmätku a rozdelené.

Jedna časť vojska podporovala Maximiana, Aëtiovho správcu majetku, druhá strana chcela vyhlásiť za cisára Petronia Maxima, strojcu vraždy predchádzajúceho imperátora.  Na trón napokon zasadol senátor Petronius Maximus, ktorý donútil Valentinianovu vdovu Eudoxiu k sobášu, aby si príbuzenstvom so slávnym rodom zabezpečil následnícku legitimitu.[1] Rodinné zväzky ešte potvrdil neuváženým rozhodnutím zasnúbiť svojho syna Palladia s Eudociou, dcérou Valentiniana III. a svojej terajšej manželky. Týmto totiž porušil mierovú zmluvu s Vandalmi z r. 442, v ktorej sa obe strany dohodli na zasnúbení vandalského princa Hunericha a rímskej princeznej Eudocie.

Bola to urážka pre vandalského kráľa Geisericha, ktorý takto získal dôvod pre zorganizovanie lúpežnej vojenskej výpravy proti Rímu.[2] Vandalská flotila sa vylodila pri Ríme a znovu dokázala, aká je slabá, resp. žiadna obrana bývalej metropoly veľkého impéria. Podľa rímskych kronikárov všetci v meste pomýšľali na útek a rovnako tak chcel učiniť aj cisár Petronius Maximus. V neovládateľnom strachu ho opustili všetci priatelia aj osobná stráž. Keď takto sám na koni cválal von z mesta, náhodou ho zasiahol kameň, ktorý hodil nejaký vojak alebo Riman.[3] Cisár takto hanebne zahynul na úteku z Ríma, dva a pol mesiaca potom, ako sa obliekol do purpuru (31. 5. 455). O tri dni neskôr zažil Rím ďalšie poníženie v podobe veľkého barbarského plienenia, ani nie pol storočia po Alarichovom vpáde.

Eparchius Avitus (455 – 456)

Západorímska ríša ostala bez vrchného velenia, ba dokonca bez akcieschopnej armády. V tomto roku sa prejavila moc Vizigótov, ktorí mali taký veľkú vojenskú moc, že ovplyvnili zvolenie nového cisára. Vizigótsky kráľ Theodorich II. podporil za cisára galského šľachtica Eparchia Avita, bývalého Aëtiovho hodnostára, ktorý v čase smrti Petronia Maxima pobýval v Tolose.

Cisár Avitus mohol poskytnúť Itálii to, čo najviac potrebovala, teda vojenskú ochranu. Preto získal uznanie od senátu a torzovitej rímskej armády, ktorá mu zabezpečila formálnu korunováciu v Arelate. Za legitímneho vládcu ho dokonca uznal aj východorímsky cisár Marcianus.  Avitus sa teda tešil podpore z Konštantínopola aj z Galie, ale v Itálii nemal pozíciu pevnú ani istú.

Senátori v Ríme si dobre uvedomovali, že bezpečnosť Itálie je v rukách nevyspytateľných Vizigótov, ktorí napokon mali iné záujmy ako italskí veľkostatkári a vysokí vojenskí hodnostári. Hoci akceptovali voľbu vizigótskeho kandidáta na cisársky trón, urobili to očividne len z nevyhnutnosti. Ukázalo sa to v priebehu jedného roka, hneď ako sa prejavili prvé náznaky neúspechov. Koncom roka 455 sa Avitus so svojou armádou presunul do Itálie, kde hodlal prijať a aj prijal úrad konzula na rok 456.

Obyvatelia Itálie od neho zrejme očakávali vojenský zásah proti Vandalom ako pomstu za vyplienený Rím, ale nestalo sa. Vandali nemienili nechať Itáliu na pokoji. Vyslali flotilu šesťdesiatich lodí proti Itáii, aby ukázali neschopnosť Avitovej armády. Námorná bitka pri Korzike v r. 456 medzi Rimanmi a Vandalmi sa však skončila víťazstvom Rimanov na čele s veliteľom Ricimerom.

To bol začiatok konca cisára Avita a naopak, zrodenie nového hrdinu. Cisárovi Avitovi neosožili ani slávne víťazstvá Vizigótov na Svébmi v Galícii. V r. 456 sa pokúsil o útek z Ríma do Galie, ale v bitke pri Polentii ho porazil Ricimer spolu s iným veliteľom Maiorianom, ktorý predtým vypovedal poslušnosť Avitovi. Avitus sa stal biskupom v meste, čo de facto znamenalo zosadenie z cisárskeho trónu.

Posledný rímsky veliteľ na Západe, Flavius Ricimer (*405 – +472)

Posledný veľký rímsky veliteľ na sklonku existencie Západorímskej ríše bol barbarského pôvodu. Jeho otec bol Svéb, matka Vizigótka, obaja rodičia z kráľovských rodín. Z matkinej strany bol jeho starým otcom slávny kráľ Vallia. V čase, keď ho Avitus poveril velením nad vojskom proti Vandalom, bol významným veliteľom (comes rei militaris) a po víťazstve nad nimi v r. 456 sa vyšvihol na vrchol vojenského rebríčka s titulom magister militum.

Svojím postavením v ríši pripomínal chýrneho Aëtia, ale vplyvom sa mu Ricimer nemohol rovnať aj preto, že ovládal oveľa menšie územie – cisárska moc sa obmedzovala už len na rámec Itálie – ako mala Západorímska ríša za čias jeho slávneho predchodcu.

Po smrti Avita v r. 456 nastalo na západe tzv. interregnum, obdobie bez cisára. Reálnu moc mal Ricimer so svojou armádou. Vedel, že ak chce vládnuť za daných podmienok, musí zabezpečiť pre svojho kandidáta uznanie od východorímskeho cisára.

Flavius Iulius Valerius Maiorianus (457 – 461)

V r. 457 sa mu v Konštantínopole podarilo od nového cisára Leva I. získať podporu pre veliteľa Maioriana, s ktorým predtým porazil Avita. Cisár Maiorianus chcel nadviazať na úspechy, ktoré získal s Ricimerom v boji proti Vandalom. Mimoriadne bohaté a úrodné provincie Afriky obsadené Vandalmi nikdy neprestali chýbať ravennskej vláde a ktorýkoľvek cisár by proti nim úspešne zasiahol, zadovážil by si zaručenú podporu prinajmenej na území Itálie. Aby proti nim mohol zasiahnuť, potreboval si získať priazeň Vizigótov, ktorí už ovládali veľkú časť Hispánie. Vizigóti a Burgundi v Galii pozerali na zosadenie Avita s nevôľou a bolo na Maiorianovi, aby ich presvedčil o svojej legitimite a priateľských vzťahoch.

Italský cisár vstúpil do Galie s cieľom dohodnúť sa s Theodorichom II. Tam si musel najprv poradiť so vzburou Burgundov v Lugdune (dn. Lyon) a v Arelate (dn. Arles), aby sa nakoniec pomeril s vizigótskym kráľom. V Hispánii potom Maiorianus zažil svojich „päť minút slávy“ – v r. 460 oslávil v Caesarauguste (dn. Zaragoza) slávnostný vstup  do mesta (adventus). Bolo to posledný raz, čo na Pyrenejskom polostrove prijal takéto cisárske pocty rímsky imperátor.

Cisára však čakala najťažšia úloha – Vandali. Maiorianus sa podľa antických historikov bál vojny s Vandalmi. Možno aj preto zhromaždil veľmi nákladnú flotilu pri hispánskych brehoch, kde zakotvilo približne tristo rímskych lodí čakajúcich na povel vyplávať k brehom Afriky. Nakoniec sa rímske lode k Afrike ani nedostali. Geiserich sa asi držal zásady, že najlepšia obrana je útok, a tak vyplával smerom k európskej pevnine, kde napadol a zničil väčšinu rímskej armády. Ďalší pokus poraziť Vandalov sa skončil fiaskom. Pre rímskeho cisára mala táto katastrofa krátku dohru.  Ricimer ho dal 2. augusta r. 461 zatknúť v Dertone (dn. Tortona) a o päť dní neskôr popraviť. Takto zomrel na pokyn barbarského veliteľa cisár s čisto rímskym pôvodom, ktorý bol navyše obľúbený v Itálii a Ríme.

Libius Severus (461 – 465)

„Barbar“ Ricimer chcel mať na tróne Rimana z dobrej rodiny. Takým bol jeho ďalší kandidát, senátor Libius Severus.

Od začiatku sa ukazovalo, že to bola pochybná voľba a nikto nového cisára nerešpektoval ako skutočného vládcu. Severus bol cisárom  naozaj len formálne, neuznal ho ani východný cisár Lev I. a odmietol mu poslušnosť aj Aegidius, veliteľ predchádzajúceho cisára v Galii.[1] Libius Severus sa musel bezmocne pozerať, ako sa od Ravenny oddelilo ďalšie územie na sever od Loiry a ako sa Aegidius spolčuje s Vandalmi proti Ricimerovi. Nevedno, či to bolo náhodou, alebo niekto tomu dopomohol, ale situácia v Ravenne sa v r. 465 náhle vyriešila smrťou bábkového cisára aj vzbúrenca Aegidia.[2] Po Severovej smrti ostal ravennský trón takmer dva roky neobsadený.

Anthemius (467 – 472)

Vandalské kráľovstvo sa javilo také silné, že proti nemu bolo treba zo strany Rimanov postupovať jednotne. V r. 467 to pochopili obaja vládcovia rozdelenej Rímskej ríše, východorímsky cisár Lev I. a Ricimer.
V záujme nadviazania užších vzťahov medzi Východom a Západom poslal Lev I. na západ svojho prominenta Anthemia. Ricimer prijal kandidáta z Konštantínopola a svoj súhlas s jeho podporou na ravennský trón potvrdil prísľubom svadby s Anthemiovou dcérou. Anthemia ako svojho svokra dosadil za cisára v apríli r. 467.

Vojenská výprava proti Vandalom

Od začiatku bolo zrejmé, že obe ríše spojil len strach pred Vandalmi a veľká túžba zničiť Geisericha, ktorý neustále spôsoboval veľké materiálne aj ľudské škody v celom Stredomorí. Pripravovali preto rozhodujúci spojený úder proti vandalskému kráľovstvu v Afrike.

V r. 468 z Konštantínopola vyplávala obrovská flotila lodí, tri razy väčšia ako pred siedmimi rokmi pod vedením Maioriana. Expedícia mala veľké šance na úspech, ale všetko zlyhalo na vnútornej nejednote Rianov, ktorí mali veľmi komplikované vzťahy nielen v rámci Východu a Západu, ale aj na vlastných dvoroch. Achillovou pätou výpravy sa ukázala Levova neschopnosť presadiť vhodných ľudí do velenia expedície. Najvplyvnejší muž na Východe barbarský veliteľ Aspar zariadil veci tak, aby mohutnú výpravu viedol neschopný vojvodca Basilicus, brat jeho manželky.

Na západe boli vzťahy tiež krehké. Hlavné velenie nad italskou flotilou dostal schopný hodnostár Marcellinus, ale ten mal komplikovaný až nepriateľský vzťah s Ricimerom, žiarlivým na akéhokoľvek možného konkurenta.

Veľkolepé vojnové ťaženie sa napokon skončilo totálnym fiaskom pre rímsku armádu. Neúspešná výprava proti Vandalom a strata zvyšných území v Galii a Hispánii vyvolali občiansku vojnu.

Anthemius nesplnil svoju veľkú úlohy, poraziť Vandalov. Neúspech privolal na neho nenávisť v najvyšších kruhoch spoločnosti a tiež nevraživosť pospolitého ľudu. V r. 472 musel Anthemius, ktorý bol v Itálii neobľúbený pre svoj východný pôvod a pre svoju náklonnosť k pohanským praktikám, čeliť prevahe Ricimerových vojsk a po definitívnej porážke v Ríme sa snažil zachrániť útekom prezlečený za žobráka, ale v kostole sv. Chrysogona ho našli a odtiaľ aj vyvliekli. Podľa Procopia aj iných antických autorov ho tam zabil Ricimerov synovec Gundobad 11. júla r. 472.

Olybrius (? – 472)

Ricimerova epocha sa pomaly blížila ku svojmu koncu. Pred svojou smrťou musel akceptovať svojich úhlavných nepriateľov ako svojich spojencov. S Geiserichom uzavrel spojenectvo prostredníctvom senátora Olybria, manžela druhej dcéry Valentiniana III. Olybrius symbolizoval spojenie theodosiovskej dynastie s vandalským kráľovským rodom. Bol manželom druhej dcéry cisára Valentiniana III. a sestra jeho manželky bola vydatá za Geiserichovho syna Hunericha. Inými slovami, nový západorímsky cisár Olybrius bol zaťom bývalého cisára a švagrom vandalského princa.
Nová éra spojenectva Vandalov a Rimanov však nenastala. V tom istom roku ako bol zavraždený predchádzajúci cisár, zomreli Ricimer aj Olybrius. Ricimera nezabila ani ruka úkladného vraha, ani rana na bojisku. Zadusil sa v dôsledku chrlenia krvi 18. augusta r. 472.

Romulus Augustulus. Posledný cisár Západorímskej ríše

Gundobad nahradil svojho strýka v najvyššom velení a chcel pokračovať v politike dosadzovania „svojich“ cisárov, ale neuspel. Jeho kandidáta na cisára, veliteľa Glyceria (comes domesticorum), neuznal východný cisár Lev I., pretože ten mal vlastného chránenca, dalmátskeho veliteľa Julia Nepota. Nevieme, či Julius Nepos vyhnal Gundobada naspäť k Burgundom alebo Gundobad sám usúdil, že nemá zmysel usilovať sa o vplyv v Itálii. Faktom je, že radšej uprednostnil ambície stať sa kráľom svojho kmeňa, čo sa mu aj podarilo.

V r. 474 zosadil Nepos z trónu Glyceria, ktorý po odchode Gundobada nedisponoval žiadnymi vojenskými ani politickými prostriedkami a sám sa stal cisárom so sídlom v Ríme. Julius Nepos ako prominent gréckeho východu nemal veľkú podporu v Itálii, podobne ako jeho predchodca Anthemius. Už nasledujúci rok ho zvrhol jeho nový veliteľ Orestes a musel sa vrátiť do Dalmácie, kde vládol s cisárskym titulom až do r. 480. Orestes, ktorý bol pred dvadsiatimi piatimi rokmi Attilovým sekretárom, sa neodvážil sám zasadnúť na trón, ale udelil cisársky titul svojmu mladému synovi Romulovi Augustulovi, ktorý mal byť posledným západorímskym cisárom.

Orestes si nevedel poradiť s problémom financovania žoldnierskeho vojska zloženého výlučne z germánskych vojakov. Títo na čele s Odoakerom za odmenu žiadali pôdu v Itálii, na ktorej by sa mohli usadiť so statusom foederatov, podobne ako ich súkmeňovci v bývalých provinciách. Keďže im Orestes nevyhovel, v r. 476 vyhlásili germánski žoldnieri  Odoakera za svojho kráľa, Oresta zabili pri Placentii a Romula Augustula zosadili z trónu. Posledného západného cisára zachránil pred smrťou pravdepodobne len jeho nízky vek a krása, dokonca mal šťastie, že ho Germáni zdravého poslali na jeho statok do Kampánie a k tomu mu pridali ročnú rentu  v podobe vyplatenej finančnej sumy v zlate (6000 solidov – 27 kg zlata). Romulus žil pravdepodobne až do r. 507 alebo 511 a zrejme až dovtedy poberal dôchodok od Germánov.

„Keď v Byzantsku vládol Zenón, na západe vládol Augustus, ktorého Rimania nazývali zdrobneninou  „Augustulus“, pretože moc získal ešte ako chlapec. Veľmi šikovne mu pomáhal jeho otec Orestes. …A čím viac moci získavali barbari, tým väčšmi upadala sláva rímskych vojakov a pod zámienkou spojenectva ich títo votrelci utláčali ako tyrani. Tí si proti ich vôli vyžadovali mnohé veci a nakoniec žiadali, aby im pridelili pozemky v Itálii. Orestovi kázali, aby im z nich pridelil tretinu, a keď im to nemohol sľúbiť, zabili ho. Bol medzi nimi jeden člen kráľovskej telesnej stráže, ktorý sa volal Odoaker. Ten im sľúbil, že ich požiadavky splní, ak mu pomôžu získať vládu. Tak sa stal samovládcom a cisárovi neurobil nič zlého, len ho nechal žiť ako súkromnú osobu. Svojím sľubom, že dá barbarom tretinu pôdy,  ich pevne pripútal k sebe a vládol desať rokov.“

Odoaker už nemal záujem dosadiť nového cisára, hoci aj „svojho“. Ravennský trón prázdny. Do Konštantínopola poslal delegáciu s posolstvom, že ríša už nepotrebuje dvoch cisárov, že stačí len jeden, ten na východe.

Východorímsky cisár Zenón napokon prijal od rímskeho senátu insígnie západnej cisárskej moci a tým sa stal oficiálne jediným rímskym cisárom. Odoaker nezískal od konštantínopolského dvora oficiálne uznanie svojho postavenia ako správcu provincie Itálie, pretože Julius Nepos ešte stále žil.  Zenón však odškodnil Odoakera udelením titulu patricius a takto panoval ako samozvaný kráľ Germánov v Itálii až do r. 493.

Gótsky historik Jordanes takto koniec cisárstva v Západorímskej ríši. Jeho slová sú výstižné, preto stojí za to ich citovať na záver:

„Takto skonala západná ríša i prvenstvo rímskeho národa v moci. Toto prvenstvo zaujal v 709. roku po založení Mesta a držal ako prvý v sérii cisárov Octavianus Augustus. V 522. roku vládnutia doterajších cisárov zaniklo s týmto cisárikom Augustulom. Odvtedy vládnu nad Rímom Góti.“

Od čias nástupu Arcadia a Honoria na tróny v oboch častiach Rímskej ríše až do konca 6. st. sa cisári osobne nezúčastňovali akcií na čele vojenských výprav. Túto úlohu prevzali schopní vojenskí velitelia, často barbarského pôvodu, ktorí potom v mene cisárov rozhodovali o úspechu veľmocenskej politiky. Ešte väčší vplyv získavali vysokí úradníci, ktorí slúžili v bezprostrednej blízkosti vladára. Ak bol tento vladár nedospelý alebo nesamostatný (Arcadius, Theodosius II.), o to ľahšie potom v jeho mene viedli štát, pričom medzi sebou intenzívne intrigovali. Na východnom dvore to bol za Arcadia najmä ilýrsky prefekt Rufinus a po jeho zavraždení získal najväčší vplyv v štáte cisársky komorník (praepositus sacri cubiculi) Eutropius.

Eutropius (+399)

Eutropius na dvore cisára nič nedostal zadarmo a veľmi sa musel usilovať o udržanie svojich mocenských pozícií. Dosiahol, že najmocnejší muž Západu Stilicho bol vyhlásený za nepriateľa štátu. Dokázal na krátky čas pripojiť provinciu Afriku k Východu, potom ako zvíťazil nad Gildonom. Jeho nádeje, že svojím vplyvom dlhodobo nahradí Rufina, sa čoskoro rozpynuli. Politikou intríg, chamtivosti a protekcionizmu si vyslúžil všeobecnú nenávisť nielen v najvyšších kruhoch, ale aj u ľudu. Nezachránil ho ani vplyvný konštantínopolský biskup Ján Zlatoústy, u ktorého hľadal azyl. Iróniou celej situácie bol fakt, že predtým Eutropius zrušil azylové právo v kresťanských chrámoch.[5] Eunuch dosiahol aspoň to, že smel odísť do exilu na ostrov Cyprus, ale po čase ho Arcadius aj tak dal popraviť.  V r. 399 sa o jeho smrť postarali hlavne Eudoxia a Gainas.

Aelia Eudoxia (+404)

Mladý cisár Arcadius potreboval mocného človeka, ktorý by poskytol účinné prostriedky na riadenie impéria. Hoci jeho manželka Eudoxia bola nielen pekná, ale aj veľmi ctižiadostivá a mocibažná, stále to bola len žena. Potrebovala muža, ktorého rešpektuje vojsko a ktorý bol zároveň ochotný s ňou spolupracovať. Ideálne riešenie sa nenašlo. Ako jediný kandidát sa núkal gótsky vodca Gainas, ktorý na čele svojho barbarského vojska mohol zastrešovať konštantínopolského mocnára.

Ukázalo sa, že na východe prevládali silno negatívne emócie miestneho obyvateľstva voči barbarom. O to horšie, ak boli ariáni. Gainas chcel získať chrám pre ariánov v hlavnom meste. V Konštantínopole sa pokúsil dokonca o obsadenie cisárskeho paláca, ale nepodarilo sa mu to. Protibarbarské nálady vyvrcholili v r. 400, keď asi sedemsto Gainových vojakov muselo odolávať útokom rozzúreného davu. Hľadali azyl v chráme, no boli v ňom upálení. Gainas utiekol do Thrácie, kde ho zavraždil hunský veliteľ Uldis. Jeho hlava putovala do Konštantínopola a na počesť tohto víťazstva bol dokonca postavený stĺp na Arcadiovom námestí, ktorý tam pretrval až do 18. st.

Od toho času cisársky dvor v Konštantínopole ovládala márnivá cisárovná Eudoxia, ktorá získala aj titul Augusta. To na jednej strane ešte zväčšilo jej moc, na druhej sa dostala do centra pozornosti obľúbeného a slávneho kazateľa, konštantínopolského patriarchu  sv. Jána Zlatoústeho (Ióannés Chrysostomos). Patriarcha pranieroval jej rozmarný život, a keďže sa preslávil kritikou luxusného života bohatých svetských aj cirkevných hodnostárov, získal mnoho vplyvných nepriateľov, ktorí sa pričinili o jeho vyhnanstvo v Arménii, kde v r. 407 zomrel.

Theodosius II. (408 – 450)

Cisár Theodosius II. sa mnohým antickým i moderným historikom javil ako neschopný a slabý panovník. Priscus dokonca napísal, že cisára úplne ovládli eunuchovia  a ženy. [1] Dnes nachádzame mnoho pozitívnych stránok na jeho vládnutí. Dokázal prestáť Hunov, agresívnu hrozbu zo severovýchodu. Jeho ríša sa dokonca vnútropoliticky stabilizovala. Svedčí o tom fakt, že dynastické nároky cisára nikto nespochybňoval. Bezpochyby to prispievalo k celkovému poriadku v štáte, keď sa pod tlakom sťahovavých národov rúcal celý rímsky západ.

Procopius Anthemius (420 – 472)

Za vlády Theodosia II.  vynikol  Anthemius, praefectus praetorio, ktorý šesť rokov viedol impérium za mladučkého cisára.

Svoje meno tento úradník zvečnil stavbou mohutných hradieb, ktoré mali ochrániť a aj ochránili Konštantínopol pred Hunmi.

Veľkou mierou sa pričinil o vytvorenie spojeneckých vzťahov so západnými vládnymi kruhmi v Ravenne a zabezpečil pokoj na východných hraniciach s Perzskou ríšou. Poradil si aj s prvým vážnym nájazdom Hunov pod vedením Uldina na územie Dolnej Moesie.

Anthemius myslel aj na zabezpečenie hraníc na Dunaji – zdokonalil riečnu flotilu tak, že viaceré lode dal opraviť a postavil mnohé ďalšie. To nebolo všetko, s čím si musel poradiť. Už na začiatku svojho regenstva riešil hlad v Konštantínopole, ktorý tam vypukol v r. 408 v dôsledku nedostatku obilia. Anthemius hľadal riešenia a našiel ich v zabezpečení lepšej organizácie dopravy obilia z Egypta.

Vojna s Peržanmi. Nebezpečná situácia Východorímskej ríše

V zahraničnej politike vynikli dva najväčšie problémy: nájazdy Hunov a vojna s Perziou. (Pozri kapitolu Attila versus Theodosius II.)
Voči Peržanom cisár zaznamenal nemalé vojenské i diplomatické úspechy. Prvá vojna s Perzskou ríšou sa rozpútala v r. 421 kvôli prenasledovaniu kresťanov perzskou vládou. Výsledkom bolo rímske víťazstvo v nasledujúcom roku. Druhá vojna sa odohrala po perzskej invázii v r. 441 a tiež sa skončila rímskym víťazstvom.

Vojny s Peržanmi však znamenali výhodu pre Hunov, pretože Rimania museli viazať časť svojich síl na východe, ktoré veľmi potrebovali proti Hunom.  Situácia Východorímskeho impéria bola ťažká a nebezpečná. Zo všetkých strán hrozili vpády, všade sa vynárali noví a nepríjemní nepriatelia. Cisár a jeho radcovia museli voliť kompromisy a často si vyberať medzi menším zlom. Priscus to výstižne zhrnul v troch vetách.

„Rimania dbali na každý jeho (Attilov) príkaz a poslúchali akékoľvek nariadenie, ktoré vydával, ako keby bol  ich pán. Neobávali sa len začiatku vojny s Attilom, ale mali strach aj z Peržanov, ktorí sa chystali na otvorené nepriateľstvo, Vandalov, ktorí obťažovali pobrežné regióny, takisto Isaurov, ktorí znovu začali lúpežiť, Saracénov, ktorí plienili východné časti rímskeho impéria a etiópskych kmeňov, ktoré sa práve zjednocovali. Preto Rimania, pokorení Attilom, zvíťazili nad svojou pýchou a poslúchali ho, ale zároveň sa pokúšali pripraviť na vojenské akcie proti iným skupinám, ktoré spájali svoje sily a ustanovovali si spoločných veliteľov.“

Čitateľovi Priscových riadkov by sa mohlo zdať, že východné impérium je v katastrofálnom stave tesne pred rozpadom. Skutočnosť však bola iná. Rímska ríša na východe odstránila najväčšie vonkajšie i vnútorné hrozby a v polovici 5. st. bola v takej dobrej kondícii, akú nezažila od 2. st. po Kristovi.

Kultúrna politika Theodosia II.

Theodosius bol vzdelaný človek, ktorý sa zaujímal nielen o teologické a filozofické záležitosti, ale aj o právo, školstvo a umenie. Zaslúžil sa o veľký civilizačný pokrok vo svojej dobe vďaka trom dôležitým rozhodnutiam:

• kodifikáciou rímskeho práva (Codex Theodosianus),
• založením univerzity v Konštantínopole,
• vybudovaním mohutného defenzívneho systému hlavného mesta, ktoré sa na dlhý čas stalo bezpečným útočiskom rímskej civilizácie.

Codex Theodosianus radíme k veľmi významnej právnej akcii v dejinách celej európskej civilizácie. Problémom rímskeho práva bol fakt, že cisári cez storočia vydávali nové konštitúcie, ktoré mali právoplatnosť zákona, ale často protirečili všeobecným právnym princípom. Navyše zákony neboli vydávané systematicky a ríšske archívy nie vždy uchovávali kópie nových zákonov, čím vznikali problémy pri ich interpretácii.

V ríši síce existovali súkromné zbierky zákonov – Gregorius publikoval zákony od vlády Hadriana po r. 291, druhú zbierku aktualizoval právnik Hermogenianus v r. 295, ale oficiálne normatívne a prístupné zbierky chýbali. Stanovená komisia za vlády Theodosia II. zhromaždila hlavné zákony od r. 312 až po r. 438 a v tom istom roku bola výsledná zbierka slávnostne vyhlásená najprv na Východe a potom aj na Západe pod názvom Codex Theodosianus.

Tento kódex sa stal základom pre nasledujúcu právnu reformu, ktorú uskutočnil cisár Justinianus v r. 529. Codex Justinianus bol napokon akousi konečnou podobou rímskeho práva, z ktorého dodnes čerpajú moderné právne systémy v celom západnom svete.

Cisár Flavius Marcianus (450 – 457)

28. júla r. 450 zomrel cisár Theodosius II. a vzápätí sa rozpútal boj o následníctvo, keďže zosnulý vládca nemal mužského potomka. Na rad prišli intrigy a neľútostný zápas o moc medzi nádejnými kandidátmi v Konštantínopole. Asparova klika napokon odstránila eunucha Chrysafia a konečne dosadila na trón thráckeho veliteľa Marciana, ktorý sa medzičasom oženil s Pulcheriou a tesne pred svojou smrťou ho odporučil za svojho nástupcu Theodosius.

Nový cisár mal veľké šťastie, pretože sa postupne vytrácala najväčšia trauma posledných rokov, Huni. Attila odtiahol na Západ a tak Marcianus odvážne prestal platiť ročné poplatky Hunom.

Štátna pokladnica sa naplnila a Marcianus mohol finančné prostriedky využiť pre budovanie obrany a efektívnejšej administratívy.

Rozumne podporoval verejné stavby, ako aquadukty, čo prispelo k tomu, že na Marcianovu vládu mnohí hľadeli ako na zlatý vek. Plná pokladnica okrem iného umožnila dôležité organizačné zmeny v niektorých provinciách, ktoré trpeli nájazdmi nomádskych kmeňov, napr. v Hornom Egypte.

Koncil v Chalcedone

S Marcianovým menom je úzko spojený aj štvrtý ekumenický koncil v Chalcedone na maloázijskej strane Bosporu, ktorý sa konal v r. 451. Koncil potvrdil učenie o dvojakej podstate Krista – úplnej ľudskej a úplnej božskej. Riešili sa aj otázky cirkevnej autority. Rím si pod vedením energického pápeža Leva I. na koncile zaistil prvenstvo medzi biskupskými stolcami, na druhom mieste stál konštantínopolský patriarchát a tretím najdôležitejším cirkevným strediskom bola Alexandria (28. kánon koncilu, ktorý dával niektoré rímske privilégiá Konštantínopolu napokon pápež Lev I. neprijal). Všetky rozhodnutia koncilu prijali a uplatňovali cisári na Východe aj Západe a tak sa zavŕšilo spojenie medzi svetskou a cirkevnou mocou ako výraz theodosiovskej cirkevnej politiky od začiatku 5. st.

Flavius Valerius Leo (Lev I., 457 – 474)

Theodosiovská dynastia skončila svoju vládu smrťou cisára Marciana v r. 457.

Rodostrom theodosiovskej dynastie: http://www.roman-emperors.org/valstem.htm

Opäť nastal zmätok, pretože ani Marcianus nemal komu zveriť východorímsky trón. Jeden z možných kandidátov bol  Anthemius (magister utriusque militiae), manžel jedinej Marcianovej dcéry Eufémie. Pred Anthemiom však stáli neprekonateľné prekážky v ceste na vrchol. Predovšetkým ho za cisára neodporučil jeho svokor a okrem toho bol ariánskeho vyznania a navyše barbar.

Najvážnejšou prekážkou bol Aspar, ktorý uprednostňoval iného kandidáta. Ním musel byť schopný vojvodca, ortodoxný kresťan a lojálny politik. Všetky podmienky spĺňal Lev, vojenský veliteľ (tribunus militum) z provincie Dácie. Senát teda nemal problém schváliť jeho nomináciu za rímskeho cisára.

Aspar

Výsadné postavenie v cisárovej armáde získal barbar Aspar, ktorý síce bol negermánskeho alanského pôvodu, ale predstavoval germánske záujmy na Východe.[1]  Lev nebol nadšený s Asparovho vplyvu, ale potreboval schopných veliteľov. Nepriateľov ríše bolo viac ako dosť.

V Ilyriku sa zmocnili kontroly nad pôdou aj obyvateľstvom Ostrogóti,[1] východní príbuzní Vizigótov, a v južnej časti Malej Ázie  začali budovať svoje nezávislé kráľovstvo Isaurovia, horský kmeň, ktorý mal vždy problémy plne sa integrovať do štátnych štruktúr a kultúry Rímskej ríše.

Hornatá krajina, kde Isaurovia žili, neposkytovala možnosti pre prienik vyspelej civilizácie medzi jej obyvateľov, hoci sa priamo nachádzali vnútri rímskych hraníc. Rímska armáda mala len malé možnosti zasahovať v oddelených samostatných enklávach roztrúsených po kopcoch, ktoré odmietali poslušnosť cisárovi. Rimanom aj Isaurom však pomohla jedna nezanedbateľná skutočnosť: Isauri neboli ariáni a držali sa katolíckej línie kresťanstva.

Lev sa rýchlo pochopil výhody spolupráce s Isaurami. Veď ich vodca Zenón Starší sa prejavil ako lojálny bojovník na strane Rimanov proti Attilovi v r. 447. Jeho syna prizval na dvor Lev a stali sa blízkymi priateľmi, vďaka čomu sa Zenón Mladší vypracoval na najvyššie miesta v štáte – stal sa cisárovým zaťom a dosiahol úrad praefecta praetorio. Týmto sa skvelá kariéra isaurského vodcu neskončila. V r. 471 sa odohrali kľúčové udalosti v dynastickom zápolení o rozhodujúcu moc v štáte medzi Asparom a cisárom. Aspar bol obvinený zo zrady a popravený rovno v paláci. Moc si udržal legitímny cisár a ten sa rozhodol určiť svojho nástupcu. Bol ním Zenón, ktorý sa stal východorímskym cisárom krátko po smrti Leva I. v r. 474. Zenón (Flavius Zeno Perpetuus Augustus, 474 – 491) začal vládnuť v čase, keď sa na Západe zrútila cisárska moc.