V r. 401 Vizigóti vpadli do severnej Itálie.[1] Vrchný západorímsky veliteľ Stilicho donútil vizigótskeho vodcu Alaricha ustúpiť a podarilo sa mu odraziť aj druhý útok v r. 403, ale za cenu posilnenia svojho vojska o ďalších barbarských žoldnierov z kmeňov Alamanov a Hunov.

O dva roky neskôr italskí Rimania čelili preniknutiu iných germánskych kmeňov – Ostrogótov pod vedením kráľa Radagaisa, ktorých s výraznou prevahou Stilicho porazil pri meste Faesulae (dn. Fiesole) v strednej Itálii.[2]  Rímsky veliteľ chcel teraz splniť svoj dávny cieľ a to nastoliť vládu Západu v Ilýrii. Keďže mu na to vlastné sily nestačili, mienil si spraviť z nepriateľa spojenca a preto menoval za veliteľa vojska v Ilýrii Alaricha. Tieto plány zmenili nečakane veľké invázie Vandalov, Alanov, Svébov a Burgundov v rokoch 406 – 407 cez zamrznutý Rýn. K tomu sa pridala vzbura britského veliteľa Constantina v Galii, takže sa Alarichovi otvorili nové možnosti vo vzťahu k západorímskemu cisárovi.

Alarich začal klásť cisárovi Honoriovi tvrdé požiadavky. Chcel štyritisíc libier zlata (1300 kg) ako náhradu škody za nedodržané sľuby a Stilicho presvedčil nerozhodný senát, aby sa tieto požiadavky splnili. Tým však vzbudil podozrenie na cisárskom dvore, že spolupracuje s Alarichom kvôli osobným cieľom.

Aj cisár Honorius  začal Stilichona upodozrievať zo spojenectva s Alarichom so zámerom dosadiť svojho syna Eucheria na východorímsky trón, ktorý sa uprázdnil smrťou Arcadia. Hlavnú úlohu v tom zohral arménsky úradník na dvore Olympius, ktorý mal priamy vplyv na západného cisára a na rozdiel od Stilichona, dostatok času na úklady.[3] Stilicho pochopil, že jeho život visí na vlásku a uchýlil sa do kresťanského kostola v Ravenne, cisárskom sídelnom meste. Tam vyčkával na ortieľ od cisára, hoci mal dostatok prostriedkov, aby vojensky vzdoroval. Nakoniec ho z kostola zákerne vylákali cisárovi poslovia a vzápätí ho dali popraviť ako zradcu štátu.[4] Rímska armáda tak stratila jediného veliteľa schopného ubrániť Itáliu pred hroziacimi inváziami.

Vyplienenie Ríma

Olympius po odstránení Stilichona rozpútal nenávistnú protigermánsku kampaň. Úplne ovládol slabého panovníka, ktorý sa nedokázal vzoprieť vlastnému úradníkovi. Grécky úradník podnietil prenasledovanie Stilichonových ľudí, či už jeho rodiny alebo veliteľov. Dlho potlačované protibarbarské nálady v rímskom vojsku dostali voľný priechod. Rimania sa vrhli na rodiny a majetky svojich barbarských spolubojovníkov, a tak porušili spojenectvá podložené prísahami. Reakcia zo strany italských Germánov nenechala na seba dlho čakať. Gótski bojovníci opustili rímske služby a pridali sa k Alarichovi, ktorý v tom čase čakal v Noriku na rozhodnutie senátu ohľadom požadovaného zlata. Podľa Zosima to nebolo nezanedbateľné množstvo vojakov a členov ich rodín. Uvádza počet 30 tisíc ľudí, ktorí sa stali oporou rímskeho nepriateľa.

Alarich ponúkol cisárovi mierové riešenie. Stačilo vyplatiť Gótom výkupné a vymeniť rukojemníkov. Cisár Honorius s Olympiom odmietli túto ponuku, hoci nemali k dispozícii takmer žiadnu prijateľnú alternatívu. Keď Rimania neprijali návrhy na mierové rokovania, Alarich pochodoval Itáliou smerom na Rím. Cestou nenarazil na žiadny vážny vojenský odpor.

Vizigóti sa presvedčili o slabosti rímskej obrany a preto zvýšili svoje nároky. Keď sa dostali pred hradby Ríma, vypýtali si omnoho vyššie výkupné ako boli ich pôvodné nároky voči senátu a Rimania nemali inú eventualitu ako ich požiadavky splniť. V meste totiž nastal hladomor. Alarich chel 5000 libier zlata, 30000 lib. striebra, 4000 hodvábnych šiat a 3000 libier korenia.

Azda bolo symbolické, že Rimania pri zháňaní zlata roztavili aj zlatú sochu bohyne Virtus. Pohania v tom videli symbol konca slávnej rímskej statočnosti a odvahy.

Nato Góti odtiahli do Etrúrie s Honoriovym prísľubom, že dostanú pôdu. Cisár nedodržal sľub. Alarich obkľúčil Rím po druhý raz. Vo vyhladovanom Ríme Alarich prinútil senát vyhlásiť nového, „svojho“ cisára, Priska Attala (praefectus urbi), ktorý bol ochotnejší vyjednávať s Vizigótmi. Attalus však odmietol Alarichove plány okupovať Afriku, životne dôležitú obilnicu Itálie, zatiaľčo legitímny cisár Honorius úspešne vzdoroval v Ravenne a navyše dostal vojenské posily z Východu.

Alarich mal moc nad „bábkovým cisárom“, ale zároveň ho už nepotreboval. Zosadil Attala a znova sa pokúsil vyjednávať s legitímnym cisárom Honoriom. Keď rokovania opäť zlyhali, rozhodol sa zaútočiť na Rím  po tretí raz, no tentoraz to malo ničivé dôsledky. Dňa 24. augusta r. 410 sa znútra otvorila jedna z rímskych brán – Porta Salaria. Podľa Procopia ju odomkla zámožná kresťanská matróna, vydesená z pomerov v hladujúcom meste, kde sa rozmohol kanibalizmus a iné prejavy ľudského zúfalstva. Nasledujúce tri letné dni boli pre Večné mesto najhoršie za posledné tisícročie. Vizigóti drancovali a pustošili symbol rímskej moci a slávy, nešetriac ani bohatých senátorov ani počestné kresťanské panny.

Posvätný symbol svetovlády „rímskeho národa“padol. Rím nebol dobytý barbarmi takmer osemsto rokov a hoci už dávno nebol hlavným mestom ríše, ešte stále mal vysokú strategickú, hospodársku a hlavne symbolickú vážnosť.

„Mesto, ktoré ovládlo celý svet, bolo samo ovládnuté; vlastne padlo od hladu, predtým ako padlo pod mečom, a našlo sa  tam málo tých, z ktorých by sa stali zajatci.“

Katastrofa okrem iného spôsobila vzájomné obviňovanie kresťanov a pohanov z bezbožnosti a bola podnetom pre napísanie jedného z najväčších diel kresťanskej antiky, ktoré ovplyvnilo cirkevnú spisbu v celom stredoveku. V prvej knihe Augustinus zdôrazňoval ten fakt, že dobyvatelia rešpektovali utečenecký azyl v kresťanských chrámoch.

„Teda toto pustošenie, vraždenie, lúpeženie, podpaľovanie a súženie, ktoré sa stalo počas poslednej pohromy Ríma, vykonalo sa  podľa vojenskej zvyklosti. Avšak podľa novej zvyklosti sa stalo, keď nevídaným spôsobom divokí barbari sa ukázali takí mierni, že vybrali najväčšie baziliky a ustanovili ich pre ľud, ktorý chceli ušetriť, aby v nich nikto nebol zlynčovaný, aby z nich nebol nik odvlečený, aby do nich milosrdní barbari doviedli mnohých ľudí na oslobodenie, aby z nich ani krutí nepriatelia neodvliekli nikoho do zajatia; kto nevidí, že sa to musí pripočítať Kristovi a kresťanským časom, je slepý.“

Po trojdňovom rabovaní Ríma sa Vizigóti zbavení akýchkoľvek zábran konečne odobrali na juh smerom do úrodnej Afriky, avšak svoj cieľ nedosiahli. V Messinskej úžine sa na ich lode spustila prudká búrka, ktorá bola jednak ničivá a vo vtedajšom ponímaní aj symbolická. Vystrašení Góti sa azda aj zľakli božskej vôle a upustili od svojho úmyslu preplaviť sa na Sicíliu a odtiaľ do Afriky.

Alarich musel zmeniť svoje plány a tak viedol svoj ľud na sever. Keď na čele svojho národa prišiel do Kalábrie k mestu Consentia (dn. Cosenza), z neznámych dôvodov v r. 411 zomrel, pravdepodobne mladý vo veku okolo štyridsať rokov. Jeho súkmeňovci mu vystrojili monumentálny pohreb a pochovali ho s obrovským pokladom na dno rieky.

„Tu teda prišiel Alarich, kráľ Vizigótov, s bohatstvom celej Itálie, ktoré získal ako korisť, a odtiaľ, ako už bolo povedané, chcel prejsť cez Sicíliu až do Afriky,  pokojnej zeme. Nie je však všetko také ľahké, čo by chcel človek vykonať bez Božej vôle, oná hrozná úžina potopila niektoré jeho lode a väčšinu uviedla do zmätku. Alarich bol týmto nešťastím zronený, a kým uvažoval, čo má robiť ďalej, náhle ho prekvapila predčasná smrť a odišiel z ľudských záležitostí. Oplakali ho z preveľkej lásky a potom odklonili z koryta rieku Busentus, ktorá tečie blízko mesta Consentia. Táto rieka totiž vyteká so svojou liečivou vodou od úpätia vrchu blízko mesta. Zhromaždili zajatcov uprostred prázdneho koryta, aby vykopali miesto pre jeho hrob. V lone tejto jamy pochovali Alaricha s mnohými pokladmi a potom znovu prieviedli vodu do koryta rieky. Aby sa miesto nikdy neprezradilo, všetkých kopáčov zabili.“

Vizigóti v Galii

Po Alarichovi nastúpil brat jeho manželky Athaulf. Athaulfovou zodpovednosťou bolo zabezpečiť svojmu ľudu vojenskú ochranu a obživu. Na výber mal niekoľko možností. Teoreticky sa mohol znovu pokúsiť preplaviť do Afriky, ale jeho loďstvo bolo zničené a navyše k tomu pristúpila poverčivosť zo zlého znamenia, čiže búrky, ktorá zahatala Messinskú úžinu. Druhou možnosťou bolo zotrvať v Itálii, ale aj keď bola zdevastovaná a vyplienená, stále tam pretrvávala cisárska moc, ktorá sa nemienila vzdať svojho vplyvu. Preto ostala posledná možnosť – prekročiť Alpy a vstúpiť na územie, kde sa dalo „loviť v mútnych vodách“, teda do južnej Galie. Odtiahnuť do Galie znamenalo pre akýkoľvek barbarský kmeň, že sa bude musieť konfrontovať nielen s miestnym pôvodným obyvateľstvom, ale aj vojskom iného barbarského kmeňa, a navyše aj so zvyškami cisárskej armády.

Athaulf to v Galii nemal ľahké. Musel sa stretnúť s uzurpátorom Iovinom a rozhodnúť, na čiu stranu sa pridá. V jeho sprievode boli dve privilegované osoby, ktoré ho sprevádzali z vyplieneného Ríma a ovplyvňovali dôležité rozhodnutia. Jednou bol Priscus Attalus, bývalý cisár v Ríme dosadený Alarichom. Athaulfovi radil pripojiť sa k Iovinovi.

Druhou osobou bola Galla Placidia, sestra cisára Honoria, ktorá mohla byť zárukou spolupráce s Ravennou. Najprv to vyzeralo tak, že sa Athaulf spolčí s uzurpátorom, ale čoskoro sa udalosti vyvinuli v prospech spolupráce Vizigótov a Rimanov.
Vizigóti zabili Iovinovho spojenca Sara a tým sa vyjasnili všetky vzťahy. Do hry vstúpil ešte Sebastianus, ktorého Iovinus vymenoval za cisára v Galii. Athaulf potom vlastne nemal inú možnosť, iba navrhnúť Honoriovi, že odstráni vzbúrencov a uzatvorí s ním mierovú zmluvu.

Góti sľúbili, že budú vernými spojencami rímskych záujmov a vrátia Gallu Placidiu svojmu bratovi. Spojenectvo s Rimanmi sa však rýchlo naštrbilo, pretože Honorius nebol schopný splniť niektoré svoje záväzky kvôli ďalšej vzbure v severnej Afrike, a tak sa Athaulf vydal z Akvitánie smerom na západ, kde obsadil mestá Tolosu a Narbo.

Athaulf opäť dosadil Prisca Attala za cisára, ale bez reálnej vojenskej podpory. Takýto cisár bol vopred odsúdený na záhubu, a to sa aj skoro stalo – v r. 414 sa Vizigóti trápení hladom odobrali na cestu do Hispánie a ponechali svojho cisára napospas Honoriovi. Attalus bol odvedený do Ravenny, kde mu cisár rozkázal odseknúť dva prsty na pravej ruke a poslal ho do vyhnanstva na Liparské ostrovy.[1] Na ďalší rok v lete zomrel aj Athaulf, pravdepodobne v dôsledku sprisahania na vlastnom dvore, v tom istom roku, ako zomrel aj jeho syn Theodosius, ktorého mal s manželkou Gallou Placidiou.

Orosius interpretoval zajatie Gally Placidie Gótmi a jej následné manželstvo s Athaulfom v duchu Božieho plánu. Podľa neho bolo Božím úmyslom nerozlučne spojiť Gótov a Rimanov cez tento manželský zväzok. Vraj bolo dobré, že Placidia mala ako manželka blahodarný kresťanský vplyv na gótskeho náčelníka.

„Pomáhala mu (Athaulfovi) predovšetkým jeho manželka Placidia, žena prenikavej inteligencie a výnimočnej zbožnosti; jej presvedčením a radami bol vedený vo všetkých opatreniach, ktoré smerovali k dobrej vláde.“

Na smrteľnej posteli vraj prosil svojho brata, aby vrátil Gallu Placidiu cisárovi a hlavne aby s Rimanmi obnovil priateľstvo.

Vizigótske kráľovstvo v Galii

Aj medzi Vizigótmi panovala rovnaká túžba po moci ako v iných rímskych i barbarských dynastiách. Po zmätkoch v bojoch o trón sa vizigótskym kráľom stal Vallia, ktorý v tiesni hladomoru a po neúspešnom pokuse dostať sa do Afriky cez Herkulove stĺpy (tak sa vtedy nazýval Gibraltársky prieliv), musel uzavrieť s Rimanmi mierovú zmluvu. V nej sa zaviazal vrátiť Gallu Placidiu Honoriovi a v mene cisára bojovať proti Vandalom a Alanom v Hispánii. Vallia bol v bojoch taký úspešný, že to podnietilo cisársku vládu na čele s cisárom Honoriom, aby na základe novej zmluvy povolila v r. 418 Vizigótom usadiť sa v Akvitánii (provincie Aquitanica Secunda, Novempopulana, Narbonensis Prima).

Z hľadiska budúceho vývoja politiky v západnom Stredomorí to bol dôležitý precedent.

Na rozdiel od predchádzajúcich federátnych zmlúv v tomto prípade barbari nemuseli chrániť hranice ríše, v podstate nemali ani žiadne vojenské záväzky voči cisárovi, teda okrem tej, že sa postavia na stranu cisára v bojoch proti spoločným nepriateľom. Cisár Západorímskej ríše bol v situácii, že si nemohol klásť výhodné podmienky zmluvy. Ak si teda vrchný veliteľ rímskej armády a najvplyvnejší muž na Západe Constantius mohol stanoviť aké-také podmienky, urobil to tak, aby eliminoval viaceré nebezpečenstvá hroziace od kompatného barbarského etnika vo vnútri ríše. Najväčšou hrozbou bola tá eventualita, že by barbari obsadili prímorské mestá a tým ohrozili mimoriadne strategický stredomorský priestor. Vizigóti sa už minimálne dvakrát, hoci neúspešne, pokúsili preplaviť do severnej Afriky, čím by spôsobili celej Itálii obrovské škody.

„Tí istí cisári Monaxiovi, prefektovi prétoria. Tie osoby, ktoré prezradia barbarom umenie stavať lode, ktoré až doteraz bolo pre nich neznáme, budú oslobodené od hroziaceho trestu a uväznenia len vďaka príhovoru ctihodného Asklepiada, biskupa mesta Chersonésos, ale rozhodujeme, že budú potrestaní smrťou oni alebo aj iní, ak niekedy v budúcnosti sa znova pokúsia o niečo podobné v budúcnosti.“ 24. September 419.

Ak si Honorius s Constantiom mohli vybrať, tak sa rozhodli ponechať si prosperujúce mestá v južnej Galii a tým aj akúsi nominálnu kontrolu nad celou Galiou. Provincie južnej Galie poskytovali cisárovi aj dohľad nad strategickými cestami z Ravenny cez Alpy až do Hispánie. Pokiaľ sa teda na toto usadenie dívame z tohto hľadiska, Constantius si určite počínal v rámci možností, ktoré sa mu ponúkali, rozumne. Veď spojenecké vojsko umiestnené v Akvitánii mu mohlo kedykoľvek pomôcť proti Vandalom v Hispánii alebo proti Frankom na Rýne.

Rimania a Vizigóti udržiavali komplikované vzťahy v prvej polovici 5. storočia. Vedno spolu bojovali proti Vandalom a Svébom v Hispánii, ale azda najväčším kolektívnym úspechom bolo spojenecké víťazstvo nad Hunmi vedenými Attilom, v bitke na Katalaunských poliach v r. 451, kde padol aj Theodorich. Aj nasledujúci vizigótsky kráľ Theodorich II. (453 – 466) podporoval spojenectvo s Rimanmi, horšie vzťahy nastali za kráľa Eurica, ktorý vládol v r. 466 – 484, ale to už bolo v čase, kedy neexistovala reálna západorímska cisárska moc.

Meno Hunov vyvolávalo v rímskych ušiach od druhej polovice 4.st. najprv veľké pohŕdanie a odpor, neskôr však ohromný strach až zdesenie.  Odkiaľ sa vzali a čo chceli, to je dodnes vec neistá, ale s určitosťou možno spočítať, akú veľkú pohromu Huni spôsobili. Ich najväčšieho a najschopnejšieho považovali súčasníci za stelesnenie diabla, za trest Boží. Jeho meno bolo Attila.

Ammianus Marcellinus si myslel, že Huni prišli zo severu, niekde od ľadového mora, Jordanes zase opisuje známu príhodu s laňou, ktorú prenasledovali hunskí lovci a dostali sa do krásnej a príjemnej krajiny Skythie. Na základe najnovších výskumov, archeologických aj historických, dnes sa zhodujeme na názore, že Huni prišli z mongolských a zabajkalských stepí a  sú mongolsko-tureckého pôvodu s veľmi pestrou skladbou a dejinami. Boli to nomádi, ktorí kočovali na krytých vozoch s veľkými stádami dobytka, ale niektorí bývali aj v trvalých obydliach a dokonca sa venovali poľnohospodárstvu.

Jeden z najslávnejších opisov hunského etnika nám zanechal historik Ammianus Marcellinus, hoci pravdepodobne nikdy v živote nevidel skutočného Huna. Svoj opis oprel o svedectvá z druhej ruky a navyše písal v tom čase, kedy sa Huni len postupne organizovali do väčších skupín.

„Zistili sme, že príčinou, rozsievačom celej skazy, pôvodcom rozmanitých pohrôm, ktoré vyvolalo vojnové besnenie, zasahujúc svojím požiarom všetko, bol kmeň Húnov, o ktorom sú v starých pamiatkach iba skúpe údaje. Húni bývajú za Maiótskymi močiarmi až pri ľadovom oceáne a ich divokosť prekračuje všetky hranice. Hneď tesne po narodení tam do hĺbky nožom rozbrázdia deťom líca, aby rapavé jazvy, až príde primeraný čas, otupili bujnenie vyrážajúcich fúzov. Staroby sa dožívajú holobradi a bez akéhokoľvek pôvabu, podobní vyškopencom, všetci majú zavalité, pevné končatiny, tučnú šiju, sú nepredstaviteľne špatní, prihrbení, takže by si ich odhadol na nejaké dvojnohé beštie alebo také obludy, akých obrazy sa pri stavbe mostov neumelo vytesávajú v trámoch na zábradlí. Vo svojej podobe, hoci nechutnej, vedú natoľko drsný spôsob života, že nepotrebujú ani oheň, ani chutne pripravené jedlo, ale živia sa korienkami divo rastúcich tráv a polosurovým mäsom z akéhokoľvek hoväda – mäso strčia medzi svoje stehná a chrbát koňa a týmto teplom ho krátko zahrievajú. Nikdy sa neuchyľujú do nijakých budovaných prístreškov, ba čomusi takému sa vyhýbajú sťa hrobkám, ktoré s bežným pospolitým životom nemajú nič spoločné. Nemožno totiž u nich nájsť ani koliby čo i len slamou pokryté, ale bez stáleho miesta sa ustavične ponevierajú po horách a lesoch a privykajú si už od kolísky znášať mráz, hlad a smäd. Ak sú v cudzine, vchádzajú do príbytkov, iba keď ich prikvačí tá najkrajnejšia nutnosť, lebo pod strechou sa necítia v bezpečí.“

Huni prekročili rieku Don okolo r. 375 a napadli sarmatských Alanov. Časť z nich si podmanili a pripojili k svojmu kmeňu, zvyšok pred nimi ušiel. S Alanmi potom napadli a porazili Ostrogótov (Greuthungi), ktorí tvorili tzv. Ermanarichovu ríšu medzi Donom a Kavkazom.

Keď  Ermanarich zahynul, jeho nástupcovia viedli svoje kmene na západ ku Dnestru. Pri tejto rieke sa Ostrogóti stretli s Vizigótmi (Thervingi) na čele s Athanarichom. Athanarich sa bál Hunov a nemal rád konkurenčných Gótov. Dúfal, že sa ubráni jedným aj druhým stavbou veľkého obranného múru, resp. využil staré rímske opevnenie, tzv. Limes transalutanus.[2] To, o čom sa presvedčili Ostrogóti už dávno, Vizigóti na vlastnej koži pocítili až teraz, totiž, že proti Hunom nepomôžu ani vojny, ani hradby.

Gótski vodcovia, medzi ktorými vynikol vizigótsky Fritigern, videli jedinú možnosť – ústup. Ich cieľom bola Rímska ríša južne od dolného Dunaja. Valens dovolil prejsť  barbarským kmeňom na územie ríše, ale rímski úradníci nezvládli svoju úlohu. Vyvolali tak veľké nepokoje medzi usadenými kmeňmi a postupne to vyvrcholilo v slávnej bitke pri Adrianopole v r. 378, v ktorej padol aj sám cisár Valens.

Vzostup moci Hunov

Centrum hunskej moci sa hneď nepresunulo k hraniciam Rímskej ríše. 20 rokov po nešťastnej bitke pri Adrianopole sa jadro Hunov nachádzalo ďaleko na východe niekde pri rieke Don, odkiaľ sa vybrali skupiny kočovníkov rôznymi smermi sužovať civilizovaný svet. Až začiatkom 5. st. sa pri dolnom Dunaji na hraniciach s Rímskou ríšou objavujú väčšie a organizované skupiny nomádskych bojovníkov, ktorým panoval Uldin.[1] Kráľ Hunov bojoval proti Gainasovi, ktorého porazil a jeho hlavu poslal cisárovi Arcadiovi. Arcadius mu za to poslal dary a uzavrel mierovú zmluvu. V r. 408 však napadol s veľkou armádou Thrákiu, pričom odmietol všetky rímske mierové ponuky. Boli to prvé vážne hunské nájazdy na územie Rímskeho impéria, ktoré si rýchlo uvedomilo hunské nebezpečenstvo, o čom svedčí výstavba tzv. theodosiovských hradieb pred Konštantínopolom – dokončené boli v r.413. Oveľa väčšie útoky prišli čoskoro z oblasti stredného Dunaja, a to pod vedením obávaného vodcu Attilu (435/440 – 453).

Attila patrí medzi najslávnejšie postavy dejín európskej civilizácie. Opis jeho skutkov, moci, krutosti nabral už v ranom stredoveku mýtické črty, preto sa obráťme k hodnoverným zdrojom. Takým je Priscus, východorímsky diplomat, ktorý žil v 5. st. a mal blízko k najvyšším vládnym kruhom. Najcennejšou skutočnosťou jeho Dejín, ktoré sa bohužiaľ zachovali len v zlomkoch, je fakt, že sa osobne stretol s Attilom ako spoločník veľvyslanca Maximina, ktorého na Attilov dvor poslal cisár Theodosius II. Priscovi vďačíme za veľmi podrobný portrét Attilovho dvora:

„Keď už všetci sedeli podľa poriadku, prišiel k Attilovi čašník a ponúkol mu drevenú čašu  s vínom. Zobral čašu a pozdravil prvého podľa hodnosti. Tento muž, ktorý bol ako prvý uctený pozdravom, stál, a bol to taký zvyk, že si nesadol až dovtedy, kým Attila víno buď neochutnal alebo ho nevypil celé a nevrátil drevenú čašu čašníkovi. Keď si sadol, všetci prítomní ho poctili podobným spôsobom, pozdravili ho a zobrali si svoje čaše a ochutnali víno. Každý hosť mal svojho vlastného čašníka, ktorý musel poskytnúť služby, keď odišiel Attilov sluha. Keď bol poctený druhý v hodnosti a potom ďalši podľa poradia, Attila nás pozdravil rovnakým spôsobom podľa poradia našich sedadiel. Akonáhle všetkých poctil pozdravom, čašníci odišli a stoly, ktoré boli určené pre tri, štyri alebo viac osôb a to tak, že každý si z nich mohol brať čokoľvek, čo bolo na nich, bez opustenia svojho miesta, sa prisunuli k Attilovmu stolu. Attilov sluha pristúpil ako prvý s táckou plnou mäsa a za ním ostatní sluhovia, ktorí obsluhovali nás, položili na stoly chlieb a varené jedlá. Zatiaľ čo barbarským vodcom a nám sa vyberané pokrmy servírovali na strieborných táckach, Attilovi stačilo mäso podávané na drevenej miske. Ukázal sa mierny aj v iných veciach. Zatiaľ čo sa na hostine používali zlaté a strieborné poháre, jeho čaša bola z dreva. Odev mal jednoduchý a ničím sa nelíšil od ostatných okrem toho, že bol čistý. Ani meč, ktorý visel pri jeho boku, ani spony na jeho barbarskej obuvi, ani uzda jeho koňa neboli ozdobené ani zlatom, ani drahými kameňmi, ani ničím drahocenným, tak ako u ostatných Skýtov.“

Tento bezprostredný opis nám podáva veľkého vodcu Hunov ako sebavedomého a zároveň jednoduchého človeka, ktorý odmietal výstrednosti luxusu, ale zároveň si potrpel na poriadok a svoje mimoriadne postavenie (maďarský maliar Mór Than ho zobrazil v duchu romantických ideálov 19. st., viď obr. hore). Pravda, od Uldinovho vpádu do Thrákie až po vznik Hunskej ríše s centrom v Potisí na čele s kráľom Attilom prešlo hunské etnikum búrlivým vývojom. Za tri desaťročia si Huni rad-radom podmanili nielen Alanov, ale aj Skirov, Sarmatov, Gótov, Gepidov, Herulov i Svébov. Ich húževnaté kone postupovali nielen južne od Dunaja, ale aj smerom na západ až k Rýnu, kde porazili Burgundov. No skutočnou a obzvlášť vážnou hrozbou pre Rímsku ríšu sa stali až potom, keď sa dokázali jednotlivé hunské kmene a ich podmanené národy zjednotiť pod jednou vládnucou dynastiou. Priscus nám zanechal meno kráľa Rua, ktorý odovzdal vládu svojim synovcom Bledovi a Attilovi.

S  nespočetnými ľudskými zdrojmi Huni vytvorili ríšu, ktorá svojou mocou rovnocenne konkurovala rozdelenej Rímskej ríši resp. Perzskej monarchii na východe. Pokojne by sme ju mohli nazvať aj Attilovou veľmocou, pretože jej sláva sa spája práve s ním. Potom, ako v r. 445 zabil svojho staršieho brata Bledu, vládol sám a neobmedzene všetkým Hunom a ich národom. Veľká moc sa v týchto časoch a v podobných spoločenstvách musela oprieť nielen o zbrane, ale aj o legendy a božskú moc. Takou bola povesť o meči, ktorý našiel istý pastier, potom ako prenasledoval poranenú kravu. Starý meč odniesol Attilovi a ten hneď vedel, čo má s ním robiť. Spravil z neho symbol svojej nadvlády nad všetkými národmi a interpretoval ho ako dôkaz božskej priazne voči svojej vyvolenej osobe. Attilovo postavenie nikto nespochybnil až do jeho smrti. Ťažko presne vymedziť rozsah hunského impéria v jeho najväčšom rozkvete. Na severe podľa Prisca siahala až niekde k ostrovom, ale nevieme presne ku ktorým – severnou hranicou bolo zrejme Baltské more. Na západe siahala niekde k Rýnu, hoci nie priamo, pretože tam sídlili nezávislí Burgundi a Frankovia. Na juhu hraničila so zvyškami Západorímskej ríše a s Východorímskym impériom. Kde bol koniec hunského mocnárstva na východe, to sa dá povedať ešte ťažšie, azda niekde pri Kaspickom mori.

Attila versus Theodosius II.

Huni napadli Východorímsku ríšu v r. 441 – 443 a potom v r. 447 a zakaždým sa to skončilo ťažkými stratami pre cisára. V prvom prípade Attila využil veľké vojenské trápenie Theodosia II., ktorý musel rozdeliť takmer všetky svoje vojenské sily na dve časti: jednak v boji proti Vandalom v severnej Afrike, ktorí v r. 439 dobyli Kartágo, strategické mesto nielen pre Západ, ale aj pre Východ, jednak v boji proti Peržanom, ktorí napadli rímske Arménsko. Huni ďalej nečakali a v r. 441 zaútočili na rímsku pevnosť na ľavom brehu Dunaja, čím porušili Margskú dohodu. Huni sa mohli vyhovoriť na margského biskupa, ktorý vyplienil hrobky húnskych náčelníkov. Po neúspešných vzájomných jednaniach sa Huni vrhli na mesto Viminacium (v dn. Srbsku), ktoré zrovnali so zemou; podobný osud stihol aj Margos. Toto mesto im vydal do rúk sám biskup, ktorý v strachu o svoj život dezertoval k Hunom a otvoril jeho brány plieniteľom. Nasledovali ďalšie mestá a vôbec celý Balkán bol vydaný napospas zvôli Attilu a jeho brata.

V nasledujúcich rokoch Huni získavali jedno víťazstvo za druhým a dostali sa až ku Konštantínopolu. Len vďaka svojim mohutným hradbám sa Konštantínopol nebál pádu. V r. 443 musel Theodosios II. prostredníctvom svojho vrchného veliteľa Anatolia podpísať ponižujúci mier.

Po štyroch rokoch relatívneho pokoja – za ten čas Attila zabil svojho brata a stal sa absolútnym vládcom – sa Huni opäť pustili plieniť ťažko sužované východné provincie, ktoré ako keby skúšal Boží hnev. Začiatkom r. 447 pribudla ďalšia obrovská rana – zemetrasenie nebývalých rozmerov, ktoré zrovnalo so zemou celé osady a zničilo aj časť konštantínopolských hradieb. Za šesťdesiat dní od zemetrasenia obyvatelia mesta trápení epidémiami, hladom a strachom nielen opravili zničené hradby, ale dokonca vybudovali úplne nové, takže Konštantínopol mal trojité opevnenie.

Attila však napadol a zničil menšie mestá východnej Rímskej ríše.  Podľa mierovej zmluvy musela konštantínopolská vláda odstúpiť Hunom takmer celé územie provincie Dacia Ripensis a časť ďalších troch provincií plus platiť každoročné poplatky v neznámej výške.

Attila versus Valentinianus III.

V r. 450 nečakane zomrel na poľovačke Theodosius II., východorímsky cisár, ktorý mal tú nevýhodu, že jeho vláda spadala do najväčšieho rozmachu hunskej ríše, a preto ho mnohí antickí i moderní historici možno aj neprávom obviňovali zo slabosti a príliš veľkých ústupkov Attilovi.[1] Attila, disponujúc nesmiernou vojenskou silou, ešte pred cisárovou smrťou plánoval rozšíriť svoje výboje smerom na západ, kde by sa však musel vojensky konfrontovať so svojim oficiálnym spojencom, západorímskym cisárom. Prečo to tak zamýšľal, nemôžeme dnes s určitosťou povedať, lebo nám chýbajú dostatočné informácie, napríklad aj zo stratených častí Priscovych dejín. Na západe bola situácia komplikovaná a ťažko je nám dnes predpokladať všetky motívy konania Hunov, východných i západných Rimanov, Gótov a Vandalov, pretože všetkých týchto sa Attilov pochod na západ týkal. Attila vraj na podnet vandalského kráľa Geisericha najprv poslal misiu k západnému cisárovi Valentinianovi, že mu chce pomôcť v boji proti Vizigótom v Galii.[2]Ako prefíkaný a ľstivý dobyvateľ zároveň vyslal delegáciu k Vizigótom, aby Rimanom vypovedali mierovú zmluvu.

Tento plán mohol vyhovovať a prospieť prinajmenej dvom stranám. V prvom rade východnému cisárovi, ktorý by sa veľmi rád zbavil nepríjemných susedov, okrem toho vandalskému kráľovi Geiserichovi, ktorý bol dlhodobo vo veľkom nepriateľstve s Vizigótmi. Živým svedectvom ich nepriateľstva bola Theodorichova dcéra, bývalá manželka Vandala Hunericha, ktorú Vandali zohavili a poslali späť jej otcovi. Niektorí moderní bádatelia sa domnievajú, že východní Rimania mohli priam nahovoriť Geisericha, aby pozval Attilu do boja proti Vizigótom. Iní si myslia, že Attila chcel odstrániť Aëtia, najvplyvnejšieho západného vojvodcu, a získať pre seba jeho vplyv, čím by hunský vládca mohol ovládnuť Západorímsku ríšu znútra.

Všetko sú to však len hypotézy, pretože nemáme k dispozícii dosť hodnoverných informácií, či už literárnych alebo hmotných. Naproti tomu sa zachovali podrobné správy o ženskej márnivosti a urazenej pýche. Súviseli s cisárovou sestrou Honoriou, ktorá sa zaplietla do nemanželského vzťahu so správcom jej paláca Eugeniom, z čoho bol v danej dobe veľký škandál. Jej milenec skončil na popravisku a ona sama sa mala vydať za senátora, ktorého nemilovala. Rozhodla sa hľadať pomoc tam, kde to bolo najmenej vhodné, u Attilu, ku ktorému poslala eunucha so svojím prsteňom s prosbou o záchranu. Attila si to vysvetlil po svojom a žiadal ruku princeznej. Hoci východorímsky cisár Theodosius II., ktorý mal trpké skúsenosti s Hunmi, radil západnému vládcovi, aby Attilovi vyhovel, Valentinianus III. neposlúchol radu a odmietol pytača. Musel predpokladať, že tým vyvolá nepriateľstvo s Hunmi a rozpúta vojnu. Situácia sa skomplikovala smrťou Theodosia II., pretože jeho nástupca Marcianus odmietol politiku ústupkov Hunom a vyhlásil, že končí s ročnými poplatkami. Attila sa dostal do nepriateľstva s oboma časťami Rímskej ríše a napokon si musel vybrať, kam sústredí svoje sily. Vybral si Západ.

Bitka na Catalaunských poliach

Attila mal okrem princeznej Honorie ešte jednu zámienku pre výpravu do Galie. Keď zomrel kráľ ripuárskych Frankov, rozpútal sa boj o následníctvo medzi bratmi. Starší požiadal o pomoc Attilu, mladší Aëtia. Obaja ochotne vyhoveli žiadosti bratov, čím vznikol otvorený konflikt medzi Ravennou a Hunmi. Attila vytiahol so svojou veľkou armádou cez Rýn do Galie, napadol najprv Frankov, porazil ich a potom chcel obsadiť mesto Aurelianum (dn. Orléans), v ktorom vládli Alani. Kráľ Alanov Sangibanus sa s Attilom tajne dohodol, že keď sa Huni priblížia k mestu, sami im otvoria brány. To sa však dozvedel Aëtius, ktorý sa v kritických chvíľach mohol spoľahnúť na posily barbarských spojencov v Galii. V rozhodujúcom momente ho po komplikovaných vyjednávaniach podporili aj nevyspytateľní Vizigóti na čele s Theodorichom, Aëtiovi dlhodobí nepriatelia. Aëtius a Theodorich prišli k Aurelianu síce neskoro, ale predsa sa im podarilo Hunov z mesta dostať von.

Potom ako bol nápor Hunov pri Aureliane odvrátený, došlo k rozhodujúcej „bitke národov“ na Catalaunských poliach v r. 451 (pri dnešnom Troyes). Najviac o bitke vieme od gótskeho dejepisca Jordana, ale treba mať na pamäti, že svoje dejiny písal až storočie po tejto udalosti. Okolo deviatej ráno sa spojenecké vojská Rimanov, Vizigótov, Alanov a ďalších menších kmeňov postavili proti Hunom a ich hlavným spojencom Ostrogótom a Gepidom. Z taktického hľadiska bolo dôležité obsadiť kopec na bitevnom poli – to sa podarilo obom stranám, ale vrcholu sa zmocnili ako prví Vizigóti s Rimanmi. Potom sa rozpútala „bitka neľútostná, zmätená, krvavá a neúprosná, aká nemala obdobu v celých starodávnych dejinách.“ V boji padol Theodorich, mocný kráľ Vizigótov v zrelom veku, ale jeho smrť napokon vzbudila silného bojového ducha vizigótskych bojovníkov, ktorí chceli pomstiť svojho kráľa. Skoro sa im to podarilo, keby sa Attila neuzavrel do obranného valu z vozov.

Nasledujúci deň mali Vizigóti v úmysle dovŕšiť svoju pomstu a zabiť obkľúčeného Attilu. Nestalo sa tak, a to s veľkým pričinením vrchného rímskeho veliteľa Aëtia, ktorý kalkuloval so spojenectvom Hunov v budúcich vojenských operáciách proti barbarským kráľovstvám v Galii. Aëtius mal na to osobné dôvody – vyrastal u Hunov a mal s nimi dlhodobé dobré vzťahy, ktoré sa osvedčili už viackrát pred touto bitkou. Poradil Thorismundovi, Theodorichovmu synovi, aby sa vrátil domov do Tolosy, kde sa vraj chceli zmocniť trónu jeho bratia. Ten to nerozvážne aj spravil, nevidiac pravý úmysel rímskeho patricia. Západný svet takto prišiel o možnosť definitívne zničiť najväčšieho barbarského kráľa za posledných sto rokov.

„Zatiaľ sa Aëtius a jeho spojenci Góti a Frankovia pripojili do bitky s Attilom. Keď Attila videl, že jeho armáda už bola zničená, utiekol z bojiska. Theodorich, kráľ Gótov, bol zabitý v zrážke. Nikto nemal pochybnosť, že vojsko Hunov bolo naozaj rozprášené modlitbami biskupa (Aniana), o ktorom som ti už povedal; ale bol to patricius Aëtius, s pomocou Thorismunda, kto získal víťazstvo a zničil nepriateľa.“

Attila utrpel veľkú porážku, ale nie takú, aby ho úplne zničila. Už nasledujúceho roku bol schopný vpadnúť do úrodnej Pádskej nížiny v Itálii, kde vyplienil veľké a bohaté mestá Aquileiu, Pataviu, Mediolanum i Ticinum (dn. Paviu). Nepomohli ani kalkulácie vrchného rímskeho veliteľa, ktorý počítal s dobrými vzťahmi s nomádskymi bojovníkmi. Nielen Aëtius, ale aj celá severná Itália sa opäť trpko presvedčila o nespoľahlivosti a nevyspytateľnosti vzťahov s barbarskými kmeňmi, ktorých živobytie bolo založené na vojenských výbojoch. Hunov lákal Rím, hoci nie hlavné, ale stále veľké a bohaté mesto. Zhoda priaznivých okolností pre Západorímsku ríšu zamedzila Attilovi dovŕšiť skazu v Itálii – vypukol tam mor a vojská východorímskeho cisára Marciana pomohli Západu otvorením druhého frontu na území kráľovstva Hunov za Dunajom. K tomu sa pridružila poverčivosť, pretože Attilovi druhovia mu pripomínali osud Alaricha, ktorý potom, ako dobyl Rím, čokoro zomrel.

V danej situácii Attila vypočul rímsku delegáciu vedenú pápežom Levom Veľkým, ktorá ponúkla Hunom mier, a ustúpil z Itálie. Hlavným dôvodom jeho ústupu bol pravdepodobne mor, ktorý by mohol skosiť aj zvyšok jeho zdecimovanej armády, čo určite nechcel riskovať. Vrátil sa späť niekde do centra svojej ríše v Panónii, odkiaľ hrozil východorímskemu cisárovi vojnou za nevyplatenie dohodnutej sumy za mier.

Attilova smrť

V r. 453 Attila počas svojej svadobnej noci zomrel. Smrť veľkého vládcu býva obostretá nevšednými okolnosťami a takmer vždy sú pochybnosti o pravých príčinách konca. Najznámejšia verzia je tak trochu romantická, ale z väčšej časti veľmi prozaická. Attila si vzal za ženu krásnu germánsku princeznú Ildiko, ale nestihol s ňou stráviť ani prvú manželskú noc, pretože sa na svadobnej hostine opil, a keď ho premohol spánok, zadusil sa vlastnou krvou. Namiesto toho, aby veľký postrach národov hrdinsky zahynul na bojisku, zomrel na posteli v dôsledku nemierneho hýrenia. Jeho druhovia boli zdesení a pri dramatických smútočných scénach (rezali si tváre a pod.) ho veľkolepo pochovali. Zvyšok sveta si vydýchol.

Rozpad Attilovej ríše

Veľká hunská ríša bola založená na silnej vodcovskej osobnosti, a keď Attila zomrel, naplno sa prejavili všetky slabiny takého štátneho usporiadania. Jeho synovia, ktorých bolo toľko, že mohli vytvoriť osobitný vojenský oddiel, sa medzi sebou hádali o dedičstvo, ako keby to bol nejaký rodinný majetok. Jordanes trefne poznamenal, že kráľovstvá sa niekedy rúcajú skôr nadbytkom ako nedostatkom následníkov.[1] Podmanené národy okamžite využili príležitosť, aby sa dostali spod područia hunského zväzu. Povstanie viedol kráľ Gepidov Ardarich, ku ktorému sa pridali aj ostatné kmene. Rozhodujúca bitka sa odohrala asi v r. 455 niekde v Panónii pri rieke Nedao, dnes ale nevieme kde presne. Huni boli porazení a mnohé národy si potom šli svojou vlastnou cestou. Medzi zvyšnými Attilovými synmi napokon vynikli dvaja – Dengizich a Hernak. Z nich bol úspešnejší Hernak, ktorý získal moc nad väčšinou Hunov i zvyšnými národmi a stabilizoval vzťah s Východorímskou ríšou. V priebehu dvadsiatich rokov od smrti Attilu prestala existovať reálna hrozba zo strany Hunov, ktorí sa postupne odsťahovali späť na ďaleký východ, do svojich pôvodných sídel.

Zoznam  hunských vodcov

• Balamber (240 AD-?)
• Uldin (390-411 AD)
• Donatus (? -412 AD)
• Charato (411 AD-?)
• Octar (? – 431 AD) – vládol s Ruom (?)
• Rua (? – 434 AD) – jediný vládca v r. 432
• Bleda (434- 445 AD) kraľoval s  Attilom
• Attila (434-453 AD)
• Ellac (453-455 AD)
• Dengizik (?-469 AD)

Codex Theodosianus patrí medzi najhodnotnejšie písomné pramene k štúdiu dejín Rímskej ríše v 4. a 5.st. Je to zbierka vládnych konštitúcií, ktoré sa datujú od r. 313 a končia v r. 437.  Východorímsky cisár Theodosius II. ho dal promulgovať 15. februára 438 v Konštantínopole, potom ako vydal svoju dcéru Eudoxiu za západného cisára Valentiniana III. Rímsky senát prijal zbierku 25. decembra r. 438, čím sa Codex stal jedným z najdôležitejších zjednocujúcich prvkov rímskej civilizácie  na východe aj západe.

Spolu s Novellami obsahuje Codex všetky všeobecné zákony (leges generales, alebo aspoň tie, ktoré sa zachovali) vydané v priebehu približne 200 rokov. Znenia textov boli skrátené o kvetnaté rétorické úvody, ale nikdy sa nezmenil ich obsah alebo význam, ako sa to stávalo napr. pri kompilácii Justinianskej zbierky v polovici 6.st. Aj napriek snahe tvorcov vylúčiť všetky protirečenia, starožitnosti a nejednoznačnosti  sa do Theodosiovej zbierky dostali aj staré a prekonané zákony, čo pre dnešných vedcov umožňuje sledovať, ako sa menili právne podmienky v priebehu desaťročí. Napokon, Codex obsahoval mnoho chronologických chýb a ani zďaleka sa o ňom nedá povedať, že zahrnul všetky dovtedy platné všeobecné zákony.

Rímska civilizácia v tomto čase trpela politickým rozdelením na  Východorímsku i Západorímsku ríšu a obe časti  strádali mohutnými barbarskými nájazdmi aj vnútornou barbarizáciou vojska a spoločnosti. Najvážnejšími barbarskými hrozbami boli v 30 rokoch 5.st. na západe Vizigóti, ktorí si v r. 418 utvorili v Galii svoje kráľovstvo, Vandali ovládajúci najúrodnejšie oblasti sev. Afriky a Huni, ktorí sa usadili v Pannonii Prvej, odkiaľ neskôr ohrozovali územia Východorímskej ríše. Pre rímskych cisárov znamenali tieto barbarské kráľovstvá obrovské ľudské straty a nenapraviteľné úbytky príjmov do cisárskej pokladnice. Okrem toho to muselo spôsobiť mnohé zmeny vo vlastníckych vzťahoch pôvodných obyvateľov, ktorí sa dostali do područia  barbarských kráľovstiev. Vo všetkých rímskych oblastiach okupovaných barbarmi sa zmenili aj náboženské pomery, ktoré mali vo svojej dobe oveľa väčší vplyv na spoločnosť ako je tomu dnes.

Na prvý pohľad by sa mali tieto skutočnosti prejaviť aj v Theodosiovom  kódexe. Ten pozostáva zo 16 kníh, tie sa delia na tituli a tituli obsahujú konštitúcie. Codex spolu s Novellami obsahuje takmer 3000 konštitúcií, ale iba 33 sa priamo dotýkajú barbarov, čo je čosi viac ako jedno percento z celého obsahu. Otázka znie, prečo je barbarom venovaný taký malý, dá sa povedať bezvýznamný priestor v porovnaní s ostatnými aspektmi politického, náboženského  a hospodárskeho života.

Odpovedať na túto otázku je možné, ale len v širšom historicko-kultúrnom kontexte a na základe analýzy zachovaných zákonov. Celý Codex mal predovšetkým charakter majetkovo – právny. Mal brániť záujmy úzkej, asi 5% skupiny veľkých vlastníkov pôdy, ktorí na začiatku 5.st. ovládali 80% celkového bohatstva štátu. Väčšina zákonov v rímskom zákonníku riešila okrem vojenských záležitostí, daní a náboženských otázok hlavne otázky súkromného vlastníctva a spôsoby jeho využívania, teda predaj, nákup, nájom, dedičské záležitosti a pod. Zákony boli stavané tak, aby chránili veľmi nerovnomerné rozdelenie bohatstva v spoločnosti, o čom svedčia veľmi prísne tresty za majetkové prečiny.

Výstižný a názorný  príklad o tom, ako vnímali tieto zákony Rimania vo vzťahu k barbarom, nachádzame v slávnom Priskovom fragmente, kde opisuje svoju cestu na Attilov dvor. Priskos tam náhodou stretol bohatého Huna, z ktorého sa napokon „vykľul“ grécky bohatý obchodník v službách Hunov. V nasledujúcom rozhovore sa Priskos a „barbarizovaný“ Grék rozprávali o výhodách a nevýhodách barbarského a rímskeho práva. Grék bol na začiatku rozhovoru presvedčený o výhodách nomádskeho života a vyzdvihoval schopnosť Hunov bezstarostne si užívať  po vojne, kým rímski vojaci trpia neschopnosťou svojich veliteľov a rímski poddaní zase nespravodlivosťou rímskeho práva, ktoré nadŕža bohatým občanom schopným platiť veľké súdne trovy za nekonečne dlhé súdne procesy. Priskos sa vlastenecky postavil za rímske právo a zastával ho rôznymi argumentmi. Svoju reč zakončil slovami:

„On (tvoj pán) ťa viedol do vojny, kde ťa ľahko mohol zabiť nepriateľ, keďže si bol neskúsený vojak a ak by si utiekol, tvoj pán by ťa potrestal. Rimania zaobchádzajú so svojimi otrokmi lepšie. Správajú sa voči nim ako otcovia alebo učitelia a trestajú ich ako svoje deti, ak konajú nesprávne, aby sa vyhli neprávostiam a nasledovali dobro. Rimania nemôžu zabiť svojich poddaných ako to robia Huni. Medzi Rimanmi je mnoho spôsobov, ako udeliť slobodu. Nielen živí Rimania štedro udeľujú slobodu, ale aj mŕtvi. Majitelia si totiž môžu zariadiť veci ako chcú – ich posledná vôľa má veru platnosť zákona.“ Ako ináč – Priskos presvedčil svojho druha. Grécky Hun po týchto slovách trpko zaplakal a uznal spravodlivosť rímskeho práva, zároveň však odsúdil vykonávateľov tohto práva, ktorí už nemajú ducha jeho tvorcov.

Pre nás má tento úryvok istú výpovednú hodnotu. Nadradenosť rímskeho práva uznávali nielen Rimania v službách cisára , ale aj tí, ktorí v službách barbarských kráľov bojovali proti svojej pôvodnej vlasti. Rímska civilizácia bola vysoko nadradená nad barbarskými predovšetkým vďaka rímskemu zákonu, ktorý chránil hlavne majetok občana a tým celkový poriadok v štáte.

Rimania niekedy dokonca ospravedlňovali kruté a živočíšne konanie barbarov ich neznalosťou zákona. S týmto názorom vyrukoval Salvianus v polovici 5.st. v diele De gubernatione Dei. Podľa neho ak sú barbari zlí, žiadostiví a nenásytní, majú menšiu zodpovednosť ako Rimania, pretože barbari „nepoznajú ani Boha ani zákon“ (qui legem et Deum nesciunt), kým Rimania toto všetko majú a aj napriek tomu sa často neriadia zákonom.

Pohľad samotných barbarov na význam a hodnotu rímskeho práva sa nám z druhej ruky zachoval prostredníctvom Paula Orosia.

Keď bol tento kresťanský spisovateľ a teológ na návšteve u Hieronyma v jeho Betlehemskom kláštore, náhodou stretol vojaka, ktorý tvrdil, že dôverne poznal Athaulfa. Od neho si Orosius vypočul, čo zamýšľal vizigótsky vodca vykonať na začiatku svojej „kariéry“. Vraj Athaulfove ambície vôbec neboli skromné, nakoniec však v ňom zvíťazil zmysel pre pravú realitu.

„Zdá sa, že najprv silno zatúžil vymazať meno Ríma a spraviť celé rímske teritórium Gótskou ríšou, v skutočnosti, ako aj podľa mena, takže, použijúc obľúbené výrazy – Gothia mala nahradiť Romaniu, a on, Athaulf, sa mal stať všetkým, čím Caesar Augustus už raz bol. Keď z dlhej skúsenosti zistil, že Góti, kvôli ich neviazanému barbarstvu, boli úplne neschopní poslúchať zákony, a ešte stále veril, že štát by nemal byť zbavený zákonov, bez ktorých štát nie je štátom, zvolil si získať pre seba prinajmenšom slávu obnovenia chýrneho rímskeho mena prostredníctvom moci Gótov, túžiac, aby sa budúce pokolenia pamätali na neho ako na obnoviteľa Rímskej ríše, keďže nemohol byť jej premeniteľom. Na základe tejto úvahy sa usiloval vyhnúť  vojne a podporovať mier.“

Ak by sme mali veriť slovám Rimana a kresťana o barbaroch, mohli by sme z tohto úryvku s trochou odvahy vyvodiť tento záver: Barbari preukázali vojenskú prevahu nad rímskym vojskom, ich sily však na zač. 5.st. ešte nemohli stačiť na vytvorenie vlastných zákonníkov, preto sa radšej podriaďovali systému rímskeho práva, ktorý využívali vo svoj prospech. V tomto čase si sami barbari vedome priznávali neschopnosť vytvoriť rovnocenné kráľovstvo, ktoré by bolo rovnocenným partnerom Rímskej ríši.

Analýza zákonov:

Pri interpretácii zákonov narážame na viaceré problémy, podobne ako pri iných právnych zbierkach z antiky. Charakter právnych nariadení v Theodosiovej zbierke je špecifický a veľmi odlišný od dnešnej právnej praxe. Cisári vydávali svoje nariadenia vždy v reakcii na konkrétny prípad a to formou reskriptu, ktorý po vydaní príslušným úradom získaval silu zákona. Otázkou teda zostáva, do akej miery vystihovali zákony publikované v Theodosiovom zákonníku spoločenskú realitu v jednotlivých kútoch Rímskeho impéria. To, čo mohlo platiť pre Egypt, nemuselo riešiť problémy v Galii. Ďalej je otázne, či sa riešili všetky problémy spravodlivosti, pretože chudobné alebo okrajové vrstvy obyvateľstva nemali vždy dostatok prostriedkov na vykonanie úradného postupu vo svojej záležitosti smerom k cisárovi. Teoreticky sa teda mohli rýchlo riešiť záležitosti jedného bohatého senátora, ktorý si uplatňoval svoje práva u cisára a tým vyvolal zmenu v zákone, kým starosti slabších vrstiev obyvateľstva ostali na okraji záujmu, resp. sa neupravovali formou všeobecného zákona.

Podľa toho, aký charakter majú konštitúcie o barbaroch v Codexe, môžeme vidieť niektoré princípy, alebo prinajmenšom zaujímavé skutočnosti. Ak berieme chronologické hľadisko, vidíme, že staršie zákony sú voči barbarom podstatne prísnejšie ako mladšie. Napr. Constantinov zákon z r. 323 , ktorý sa zaoberá sprisahaním s barbarmi za účelom plienenia a získania koristi, ustanovuje trest smrti a to upálením za živa.

Ako ináč vysvetliť zákon z r. 373 zakazujúci manželstvá s barbarmi, ak nie vyslovene nepriateľským postojom rímskej exekutívy voči barbarom. Tento zákon upodozrieval provinciálov zo zločineckých úmyslov pri vstupovaní do takýchto vzťahov a trestom za to bola smrť.

Istá nedôvera sa voči barbarom prejavovala v konštitúcii o delegáciách barbarov, ktorá vyslovene určovala podmienky posielania listín od barbarských kráľov cisárom.

Vôbec najväčší korpus konštitúcií vo vzťahu k barbarom sa týka lúpežných nájazdov na rímske územie. Rímske zákony prísne postihovali akýkoľvek náznak spolupráce miestnych obyvateľov s barbarmi. Dokázali však rozlíšiť dobrovoľnú a nedobrovoľnú spoluprácu. Zákony pamätali aj na prípady, keď sa miestni obyvatelia v pohraničných oblastiach dostali do zajatia barbarov, čím prišli o svoje majetky a štát o pracovné sily a dane. Cisári podporovali návrat rímskych zajatcov späť na svoje majetky na základe zákona postliminii, čiže akéhosi reštitučného pravidla. S odstupom času, dá sa povedať na zač. 5.st. už barbari nevystupujú v zákonoch vyslovene v negatívnom svetle. Dôkazom je konštitúcia cisárov Honoria a Theodosia z r. 409. Hovorí o pôde v pohraničných oblastiach darovanej barbarom. Cisári túto pôdu pôvodne darovali barbarom na ochranu hraníc a hraničných opevnení, ale časom sa jej zmocnili iné osoby, ktorí túto funkciu nevykonávali. Rímsky štát ju podľa zákona znovu chcel udeliť barbarom alebo veteránom, aby sa zabezpečila bezpečnosť na hraniciach.

Veľmi zaujímavú konštitúciu vydali cisári v r. 419, kedy hrozilo, že Vizigóti ovládnu západné strodomorie.  Rok predtým uzavrela ravennská vláda s vizigótskym náčelníkom Valiom uzavrieť mierovú dohodu o usadení sa v Akvitánii. Vtedajší hlavný veliteľ rímskej armády Constantius sa veľmi obával, že by sa Vizigóti chceli zmocniť pobrežných miest v južnej Galii. Preto bol vydaný zákon, ktorý zakazoval pod trestom smrti učiť barbarov stavať lode.

Výber z konštitúcií Theodosiovho kódexu vo vzťahu k barbarom

CTh. 7.1.1 O sprisahaní s barbarmi a koristi

Imp. constantinus a. et caesar …. si quis barbaris scelerata factione facultatem depraedationis in romanos dederit, vel si quis alio modo factam diviserit, vivus comburatur.

Augustus Constantinus a caesar… Ak ktokoľvek dá zločineckým sprisahaním možnosť barbarom plieniť Rimanov, alebo ak sa nejaký človek nejakým iným spôsobom podieľal na koristi, bude zaživa upálený. 28. apríla 323.

CTh. 3.14.1 O manželstvách s cudzincami

Impp. valentin. et valens aa. ad theodosium magistrum equitum. nulli provincialium, cuiuscumque  ordinis aut loci fuerit, cum barbara sit uxore coniugium, nec ulli gentilium provincialis femina copuletur. quod si quae inter provinciales atque gentiles affinitates ex huiusmodi nuptiis exstiterint, quod in iis suspectum vel noxium detegitur, capitaliter expietur. dat. v. kal. iun. valentin. et valente aa. coss.

Cisári Valentinianus a Valens  Theodosiovi, veliteľovi jazdectva.

Žiadny provinciál, akéhokoľvek postavenia či triedy, sa nesmie oženiť s barbarskou ženou (barbara uxore) a ani žiadna rímska žena sa nesmie spojiť s cudzincom. Ale ak by boli nejaké spojenectvá medzi provinciálmi a cudzincami prostredníctvom takýchto manželstiev a ak by sa týmto čokoľvek odhalilo ako podozrivé či zločinné, bude to potrestané trestom smrti. 28. december 370 alebo 373.

CTh. 5.7.1  O nájazdoch barbarov a ich dôsledkoch

Imppp. valent., valens et grat. aaa. ad severianum ducem. si quos forte necessitas captivitatis abduxit, sciant, si non transierunt, sed hostilis irruptionis necessitate transducti sunt, ad proprias terras festinare debere recepturos iure postliminii ea, quae in agris vel mancipiis ante tenuerunt, sive a fisco nostro possideantur, sive in aliquem principali liberalitate transfusa sunt. nec timeat quisquam alicuius contradictionis moram, quum hoc solum requirendum sit, utrum aliquis cum barbaris voluntate fuerit an coactus. dat. xvi. kal. iul. remis, gratiano a. et dagalaipho coss.

Cisári Valentinianus, Valens a Gratianus veliteľovi (ad ducem) Severianovi

Ak boli nejaké osoby odvedené preč pod nátlakom zajatia, nech vedia, že ak nedezertovali k nepriateľovi, ale ak ich predtým násilím vpádu odvliekli, musia sa ponáhľať na ich pôvodné pozemky a dostanú právom reštitúcie (iure postliminii) polia alebo otrokov, ktorí im pôvodne patrili, či už tieto sú teraz vlastníctvom Našej pokladne alebo sme ju slobodne komukoľvek darovali (principali libertate transfusa sunt). Nikto sa nebude báť odkladu tým, že sa niekto odvolá, pretože bude položená len jedna otázka a to či sa osoba pridala k barbarom dobrovoľne alebo násilím. 20. jún 366.

CTh.5.7.2pr.

Impp. honor. et theodos. aa. theodoro pf. p. diversarum homines provinciarum cuiuslibet sexus, condicionis*, aetatis, quos barbarica feritas captiva necessitate transduxerat, invitos nemo retineat, sed ad propria redire cupientibus libera sit facultas.

Cisári Honorius a Theodosius Theodorovi, Préfektovi praetoria

Nikto nebude zadržiavať proti vôli osoby z rôznych provincií, akéhokoľvek pohlavia, postavenia alebo veku, ktoré boli odvedené barbarskou krutosťou pod nátlakom zajatia, ale nech im je daná možnosť slobodne sa vrátiť k majetkom, po ktorých túžia.

CTh.12.12.5 O delegáciách barbarov

Idem aa. victori duci aegypti. cum legati gentilium venerint, obsignari eorum tabulas oportet, ut ad mansuetudinem nostram fides earum, quae a regulis profectae fuerint, litterarum et numerus perferatur, ne per hanc occasionem etiam addendi in epistulis possit his facultas aperiri. dat v kal. ian. divo ioviano et varroniano conss.

Augustovia Valentinianus a Valens Victorovi, veliteľovi Egypta
Keď prídu vyslanci barbarov (legati gentilium), ich listiny musia byť zapečatené, takže aj obsah aj počet listov, ktoré poslali nižší králi (a regulis), bude hodnoverne doručená našej láskavosti, aby sa pri takej príležitosti nedala možnosť tieto listy otvoriť alebo k nim niečo pripísať. 28. december 364.

CTh. 7.15.1 O pôde v pohraničných oblastiach darovanej barbarom

Impp. honorius et theodosius aa. gaudentio vicario africae. terrarum spatia, quae gentilibus propter curam munitionemque limitis atque fossati antiquorum humana fuerant provisione concessa, quoniam comperimus aliquos retinere, si eorum cupiditate vel desiderio retinentur, circa curam fossati tuitionemque limitis studio vel labore noverint serviendum ut illi, quos huic operi antiquitas deputarat. alioquin sciant haec spatia vel ad gentiles, si potuerint inveniri, vel certe ad veteranos esse non inmerito transferenda, ut hac provisione servata fossati limitisque nulla in parte timoris esse possit suspicio. dat. iii kal. mai. ravenna honorio viii et theodosio iii aa. conss.
Augustovia Honorius a Theodosius Gaudentiovi, vikárovi Afriky

Dozvedeli sme sa zatiaľ, že niektoré pozemky, ktoré boli láskavým dovolením starších udelené barbarom na obrábanie a ochranu hraníc i hraničných opevnení, teraz spravujú nejaké iné osoby. Ak teda tieto osoby držia tieto pozemky pre vlastnú túžbu alebo potreby, nech vedia, že musia slúžiť s rovnakým nadšením a námahou za účelom strážiť hranicu a hraničné opevnenia, ako to robili predchádzajúci majitelia, ktorí pôvodne túto pôdu dostali na tento účel. V inom prípade nech vedia, že tieto pozemky budú odovzdané do užívania barbarom, ak sa takí nájdu, alebo do rúk veteránov, určite nie nezaslúžene, takže zachovávaním takýchto opatrení už nebude podozrenie zo strachu na žiadnej časti hraníc či hraničných opevnení. 29. apríla 409.

CTh.9.40.24 O zákaze učiť barbarov stavať lode

Idem aa. monaxio praefecto praetorio. his, qui conficiendi naves incognitam ante peritiam barbaris tradiderunt propter petitionem viri reverentissimi asclepiadis chersonesitanae civitatis episcopi imminenti poena et carcere liberatis capitale tam ipsis quam etiam ceteris supplicium proponi decernimus si quid simile fuerit in posterum perpetratum. dat. viii kal. octob. constantinopoli monaxio et plinta conss.

Tí istí cisári Monaxiovi, préfektovi prétoria

Tie osoby, ktorí prezradili barbarom umenie stavať lode, ktoré až doteraz bolo pre nich neznáme, budú oslobodené od hroziaceho trestu a uväznenia len vďaka príhovoru ctihodného Asklepiada (asclepiadis), biskupa mesta Chersonesos, ale rozhodujeme, že budú potrestaní smrťou oni alebo aj iní, ak niekedy v budúcnosti sa znova pokúsia o niečo podobné. 24. september 419.